Uzbekistan je krajina ležiaca v Strednej Ázií na niekdajšej hodvábnej ceste medzi Čínou a Blízkym východom. Počas stáročí tu prevládal rôzny vplyv. Od Džingischána, cez Perzskú ríšu až po Sovietov. Mojim cieľom bolo vidieť najznámejšie mestá hodvábnej cesty: Taškent, Samarkand, Bukharu a Chivu.
Zároveň je to prvá krajina, kde som mohol pozorovať výrazný vplyv Perzie, najmä v podobe architektonických skvostov v Samarkande a Bukhare, ktorých medresy (arabský výraz pre vzdelávacie inštitúcie) a mešity sú neskutočné.
Taškent
Do Taškentu, hlavného mesta Uzbekistanu, som priletel rovno z Kirgizska. Hneď v prvý deň som sa opäť stretol s Pavlom ako sme sa dohodli, keď sme sa rozlúčili v Bokonbayeve.
Taškent je mesto, ktoré mňa osobne ničím neohúrilo. Podobne ako v Biškeku, aj tu sa prejavuje silný sovietsky vplyv, najmä v architektúre.
Naopak, architektúra mešity Hazrati Imom Friday Mosque mi pootvorila dvere do sveta arabskej architektúry, ktorú si človek pre jej krásu hneď zamiluje. A to bola iba predzvesť toho, čo ma malo čakať.
Najsilnejším zážitkom z Taškentu bolo vidieť najstarší prepis koránu, ktorý uskutočnil tretí kalif Osman na tenkú jeleniu kožu v roku 646. Táto kniha, nachádzajúca sa v múzeu koránu (menšia budova vpravo na fotke) má dlžku viac ako jeden meter. Keď som ju spatril, mal som pocit akoby som sa pozeral na prastarú knihu kúziel alebo mágie z akéhokoľvek blockbusteru :-). Bohužiaľ, bolo zakázané ju fotiť.
Ak vás raz cesty zavedú do Taškentu, určite sa oplatí navštíviť aj Chorzu bazár, čo je najväčší trh v meste. Veľké haly plné zeleniny, ovocia, mäsa a syrov sa striedajú s uličkami plnými oblečenia. A do toho všetkého vám z každej strany rozvoniava čerstvo pripravený šašlík a miestni veksláci vám ponúkajú „výhodnú“ zámenu peňazí…
Samostatná kapitola je doprava v meste. Okrem dobre fungujúceho metra sa tu dá pohodlne prepravovať aj stopom. V Taškente je potencionálne každé auto taxík a stačí zdvihnúť ruku a do pár minút mate odvoz. Ak navrhnete cenu, ktorá šoféra neurazí, väčšinou sa veziete 🙂
Samarkand
Toto mesto ukrýva jedny z najkrajších pamiatok nielen Uzbekistanu, ale aj regiónu Strednej Ázie. Ak sem človek zavíta, určite sa stretne s dvoma historickými menami: Amir Timur a Ulugbek. Timura Uzbeci považujú za svojho národného hrdinu a má mnoho sôch nielen v Samarkande, ale v celej krajine. Tá v Samarkande zobrazuje Timura dosť zidealizovane, ako „otca vlasti“, múdreho a spravodlivého panovníka. V skutočnosti však Timur vládol veľmi tvrdou rukou a razil výbojnú politiku. Za jeho vlády na prelome 14. a 15. str. dobyl Irán, Irak, Sýriu, severnú Indiu ako aj iné územia a vytvoril jednu z najväčších ríš vtedajšieho sveta…
Dominantou mesta je Registan, kedysi obchodné centrum mesta. Dnes sú tu postavené tri medresy – stredoveké univerzity, kde sa vyučovala astronómia, matematika, filozofia a medicína.
Ide o najstaršie dochované medresy, keďže všetky staršie boli zničené Džingischánom. Najstaršia z nich, nachádzajúca sa vľavo, je Ulugbekova medresa dokončená v roku 1420. Ulugbek, vnuk Timura Veľkého, bol sám významný vzdelanec a astronóm. Podľa legendy sa za jeho vlády začali prijímať aj študenti z ľudu na základe vstupných testov, ktoré pripravoval on sám. Po vstupe do medresy sa človek ocitne na nádvorí po ktorého obvode sa nachádza 55 dvojposchodových komnát, pričom v každej z nich bývali dvaja až traja študenti. Medresa obsahuje aj štyri letné a zimné učebne a mešitu na modlenie. V podobnom duchu boli postavené aj iné medresy po celej krajine.
Sher Dor medresa, nazývaná aj levia medresa sa nachádza vpravo. Jej typickým znakom je bohato zdobená fasáda obsahujúca vyobrazenie dvoch levov loviacich jelene (mne skôr pripomínali tigrov :-)). Keďže islam vraví, že budovy nemajú byť zdobené živými bytosťami, v praktickej rovine to znamenalo, že študenti sa v nej nemohli modliť a museli využívať zvyšné dve medresy, v ktorých sa nachádzali mešity.
Treťou medresou je Tilla-kari medresa. Jej dominantou je tyrkysová kupola mešity, ktorá je z vnútra bohato zdobená zlatom.
Ďalšou významnou pamiatkou mesta je mešita Bibi Khanym. Bibi bola jedna z manželiek Amir Timura, ktorá dala túto mešitu postaviť ako prekvapenie pre manžela a financovaná bola jeho dobyvačnými výpravami do Indie. Podľa legendy sa do Bibi Khanym zaľúbil hlavný architekt a odmietol dokončiť stavbu, kým ho Bibi Khanym nepobozká. Neviem síce, či ho Bibi skutočne pobozkala, ale mešita stojí ešte aj dnes 🙂
Hlavný architekt už nemal toľko šťastia. Keď sa Amir dozvedel, akú požiadavku mal architekt voči jeho žene, dal ho popraviť. A jeho žena odvtedy musela nosiť neustále závoj rváre, aby jej krása nelákala iných mužov 🙂
Neďaleko mešity je Shah-i-Zinda, komplex hrobiek, kde sú pochovaní najmä Timurovi a Ulukbekovi príbuzní. Jednou z najvýznamnejších a zároveň aj najkrajšie zdobených hrobiek je hrobka bratranca proroka Mohamed, Kasama ibn-Abbasa, ktorý priniesol islam do Strednej Ázie už v 7. str.
V Samarkande je veľa pamiatok a štvrtí, ktoré sa oplatí navštíviť, ako napr. Židovská štvrť, mauzóleum Islama Karimova, prezidenta, ktorý zomrel pred dvoma rokmi, ale jeho kult osobnosti je v krajine cítiť dodnes. Avšak neopomenuteľnou pamiatkou je mauzóleum Gur Emir, kde je pochovaný nie len Amir Timur, ale aj jeho vnuk Ulukbek. Už z vonku pôsobí veľkolepo, ale skutočná krása sa nachádza vnútri v podobe neuveriteľne zdobeného stropu a stien.
Chiva
Do Chivy sme sa presúvali nočným vlakom, čo bol zážitok sám o sebe. Kúpili sme si VIP lístok za asi 13eur do Urgenču, čo je mesto neďaleko Chivy, keďže až do Chivy vlak nejazdí. Na mojich cestách som doposiaľ nebol na žiadnom letisku v Lounge, keďže cestujem skôr ako backpacker. Ale uzbecké železnice prekvapili a pre VIP cestujúcich mali pripravený „železničný“ lounge. Dovtedy som nevedel, že dačo také existuje a stále si nie som istý, že okrem Uzbekistanu to ešte niektoré železnice ponúkajú. Ale ocitli sme so vo veľkej hale, na zemi pekné koberce, kožené kreslá, fungujúca wifi, obsluha ponúkajúca kávu, čaj… Neskutočné :-).
Samotný vlak už bola ruská klasika, staré vagóny, prefukujúce okná a zima. Napriek tomu som sa pomerne dobre vyspal a v Urgenči, asi po 10 hodinách cesty, som vystúpil čerstvý. Chvíľku trvalo, kým sme zjednali zdielaný taxík do Chivy, ale podarilo sa a okolo obeda sme boli na mieste.
Chiva je tak trochu cestovanie v čase. Mesto v meste. To podstatné, prečo ho navštíviť sa ukrýva za mohutnými hradbami.
Je to spleť uličiek, mešít, minaretov a medres medzi ktorými majú obchodníci rozostavané svoje stánky s najrozličnejším tovarom.
Dominantnými stavbami mesta sú dva minarety. Prvým bol mohutný a bohato zdobený Kalta Minor minaret, ktorý dal panovník postaviť s cieľom, aby z jeho vrchu bolo vidieť až do Bukhary. Keďže panovník počas výstavby zomrel, minaret sa nikdy nedostaval a dnes je súčasťou Chivy iba jeho spodná časť… tá je vskutku impozantná.
Druhým je minaret Islom Hoja, najvyšší minaret v meste, na ktorý vedie vyšše sto schodov, pričom minaret je vysoký vyše 50m… čiže každý schod znamenal doslova prekážku k vrcholu :-). Svetlo počas „výstupu“ do vežičky minaretu zabezpečujú iba občasné okná po obvode minaretu, čo výstup ešte sťažuje. Ľudia, ktorí kedysi z minaretov zvolávali veriacich k modlidbe, museli mať dobrú kondíciu…
Keď to však človek zdolá, odmenou sú mu pekné výhľady na mesto.
K najzaujímavejším stavbám mesta patria bezpochyby Tosh Hovli Palace, čo je hárem panovníka. Centrom stavby je nádvorie. Na jednej strane sú bohato zdobené komnaty panovníka a jeho štyroch manželiek a na druhej strane priestory pre panovníkove početné milenky. Bolo to miesto s charizmou. Miesto, kde sa človek ľahko zasníval :-).
Ďalšou zaujímavou stavbou je mauzóleum Pahlavan Mahamuda, ktorý sa preslávil najmä ako neobyčajne zdatný zápasník, ale aj ako poet a básnik. Trošku zvláštna kombinácia, ale je to miestny hrdina. A náležite k tomu vyzerá aj mauzóleum, obzvlášť jeho bohato zdobený interiér.
Chiva je v podstate malá a dá sa prejsť aj za deň. Na to aby si to človek vychutnal je však lepšie nechať si aspoň dva až tri dni. A ak sa tu človek dobre rozhliadol, mohol sa cítiť skutočne ako v rozprávke 🙂
Intermezzo
Veľmi zaujímavou bola aj cesta z Chivy do Bukhary. Deň pred odchodom sme sa v turistickej kancelárií v Chive informovali, ako nám chodia autobusy z Urgenču do Bukhary. Zistili sme, že doobeda pôjdu minimálne tri autobusy a ak tam budeme okolo 11tej, určite niečo chytíme. Presné časy neboli určené, keďže autobusy mali vyrážať akonáhle sa naplnia. Znelo to pravdepodobne, lebo rovnaký systém bol aj na autobusovej stanici v Taškente, odkiaľ sme sa pár dní predtým presúvali do Samarkandu.
Na autobusovú stanicu do Urgenču sme sa vybrali z Chivy ráno o 10am zdieľaným taxíkom. Po necelej hodine sme boli na stanici. Už pohľad na ňu bol alarmujúci. Veľké prašné parkovisko a tam odstavený jeden autobus, široko ďaleko žiadny cestujúci. Rýchlo sme zistili, že najbližší autobus pôjde až okolo 5pm. Vlaková stanica je situovaná pri autobusovej, avšak vlak mal odchod až o 4pm. Najlepšia možnosť sa zdal byť zdieľaný taxík. Na to sme sa potrebovali najskôr dostať na stanovište zdieľaných taxíkov, ktoré bolo na opačnej strane mesta. Takže šup sa taxíkom tam. Stanovište taxíkov bola v podstate cesta, kde postávali „tlupy“ taxikárov a čakali.
Handlovanie ceny prebehlo bez problémov a už pri druhom taxikárovi sme si dohodli cenu podľa našich predstáv. Asi hodinku sme čakali na ďalších dvoch pasažierov. Ku mne a k Pavlovi dali na zadné sedadlo skutočne statného chlapa, takže sme sa tam cítili ako sardinky. Vpredu pri šoférovi sa usadila tenká babuľa. Keď sme navrhli, aby pán šiel dopredu a dievča si sadlo medzi nás (vceľku logické a príjemné riešenie 🙂 ), dostali sme zamietavú odpoveď. Vraj by to mohlo ohroziť povesť dievčaťa. Hold iný kraj, iný mrav. Takže nás čakala niekoľko hodinová pánska jazda na zadnom sedadle 🙂
Krajinu medzi Urgenčom a Bukharou tvorí púšť Kyzylkum, kde človek môže spatriť postavené a už aj opustené motoresty a továrne.
Až tesne pred Bukharov sa začala javiť zeleň, a to najmä bavlníkové plantáže. Zberači pracujúci na poliach od rána do večera a nákladné autá preplnené jemnou bavlnou stojace pri ceste naznačovali, že zber bavlny je v plnom prúde. Na jednom z takých polí sme sa aj zastavili. Ako sme sa dozvedeli, zberači bez problémov nazbierajú za deň aj 100kg bavlny, ba aj viac. Prosto dostatok, aby sa uplietlo dosť svetríkov na tuhú zimu 🙂
Bukhara
V Bukhare sme sa ubytovali v hotelíku, ktorého kamenné izby pripomínali študentské komnaty, aké sme videli v medresách v Samarkande. Na druhý deň ráno sme vyrazili spleťou úzkych uličiek k Čor Minor – zachovalej malej mešite zo začiatku 19. str, čo je jeden z najfotogenickejších objektov aké som na cestách videl.
Na obed sa presúvame do centra na námestie Labi Hovuz. Ide o malú vodnú nádrž, akých bolo kedysi v meste viacero a slúžili ako zásobáreň pitnej vody. Avšak kvôli čistote vody bývali následne v meste časté epidémie. Kanalizácia sa tu vybudovala až v 19. str. a daný problém odstránila.
Okolo nádrže sa nachádzajú kaviarničky a reštaurácie a v ich blízkosti medresy a mešity. Po zotmení je tu bohatý nočný život a na každom druhom stole je vidieť fľaša vodky. Keď sa pije, tak poriadne. Do toho si predstavte živú hudbu, často ruský pop 🙂 a v pozadí dokonalú arabskú architektúru. Praví moslimovia by nemali piť vôbec a už tobôž nie v blízkosti mešity. Našťastie v Uzbekistane je islam tolerantný a keď sme si objednali vodku, tak čašník sa nás automaticky opýtal, či 50ml, 100ml alebo 200ml… sklopili sme uši a vypýtali si detskú porciu vodky – klasický poldecák 🙂
Samostatnou kapitolou je socha Hodžu Nasredina. Bol to legendárny „múdry blázon“, šašo kráľa Timura Veľkého, ktorý ako jeden z malá mohol povedať panovníkovi pravdu, aj nepríjemnú. Veď išlo predsa o blázna 🙂
Zaujímavou stavbou je Magoki Attori z 12. str., ktorú až do 16. str. využívali nielen moslimovia ako svoju mešitu, ale aj židia ako synagógu. Krásny príklad náboženskej znášanlivosti, tak potrebný aj pre súčasnosť.
Dnes táto bývalá mešita slúži ako múzeum kobercov. Uzbekistan, resp. Stredná Ázia je jedným z centier výroby kobercov a rozoznáva sa tu niekoľko škôl. Tu som sa naučil, že typické perzské koberce sú zväčša sýto červené s mnohými ornamentmi v ich strede a lemovaním po okrajoch. Koberce sa pôvodne používali najmä v mešitách, keďže do nich sa vstupuje bez obuvi. Ako som spomínal už pri opise Registanu, moslimovia sa môžu modliť iba v priestoroch, ktoré nie sú zdobené živými bytosťami, preto by ste na perzských kobercoch márne hľadali podobizne zvierat. Naopak, ak sa na kobercoch vyskytujú, tak sú to koberce zväčša z oblasti Kaukazu, kde sa už prejavuje vplyv kresťanstva. Znalosti, ktoré som tu nadobudol, mi pomohli lepšie pochopiť marocké koberce v múzeu Dar Si Said v Marrakeshi.
Svet kobercov je krásny, aj keď pre mňa stále trošku záhadný :-). A ich ceny môžu byť skutočne astronomické. Ešte v ten deň sme sa túlali uličkami Bukhary a narazili na krásne malé koberčeky. Predavačka nám vysvetlila, že ide o hodvábny koberček a začala s cenou 650 USD, čo predstavovalo môj rozpočet na celý trip po Uzbekistane :-). Takže ďakujem, neprosím si.
Našim ďalším cieľom bola mešita Kalon. Všetky hlavné atrakcie v Bukhare sú dostupné pešo. Tak sme sa vybrali aj k tejto mešite spleťou historických uličiek a krásnych námestí. Všade boli prítomní obchodníci ponúkajúci najrôznejšie suveníry, šatky a koberce. Znakom, že sa blížime k mešite bol Kalon minaret, ktorý sa nachádza hneď vedľa mešity.
Minaret dal postaviť chán Arslan v prvej polovici 12. str. Legenda vraví, že Arslan pri hádke v zúrivosti zabil miestneho imáma (islamský duchovný vodca). V tú noc sa mu prisnilo, že ho imám požiadol, aby jeho hlavu vložil na miesto, kde ho ľudia nepošlapú. Chán, ľutujúc svoj čin, dal nad jeho hrobom postaviť tento úchvatný 47m vysoký minaret. Bol tak očarujúci, že aj Džingischán, keď dobyl Bukharu, minaret bol jediná stavba, ktorú zakázal zničiť a drancovať.
Hneď pri minarete sa nachádza aj veľká mešita a oproti nej Mir Arab medresa so 16. str., ktorá sa využíva dodnes ako škola.
Táto mešita, medresa a minaret vytvárajú, pre mňa, najkrajší komplex Bukhary.
Späť v Samarkande
Po pár dňoch strávených v Bukhare som sa rozlúčil s Pavlom a vydal sa späť do Samarkandu odkiaľ som mal letieť na Slovensko. Posledné štyri dni v Uzbekistane som strávil práve tu a poňal ich inak. Keďže v tej chvíli som bol presýtený celodennými potulkami, tak cez deň som sa len presúval po kaviarňach, jedol plov pripravený na rôzne spôsoby a čítal si. A pamiatky som obdivoval večer, kedy majú ešte o stupeň vyššie čaro…
Najmä s odstupom času si uvedomujem, akú krásu predstavujú tieto pamiatky a aké bolo príjemné pri nich len tak sedieť a nasávať atmosféru bez zhonu a stresu.
Zároveň to bola pre mňa pozvánka naplánovať výlet do Iránu, ktorého architektúru si predstavujem podobne 🙂