S Ivanom cestujem skutočne rád. Je na neho spoľahnutie, vie sa skvelo orientovať a veľa vecí vybaviť, plus vždy je s ním zábava… je to proste parťák. Aj v to ráno – deň odchodu, keď som ho zbadal stáť na vlakovej stanici v Bratislave s plážovou taškou vhodnou na pláže v Dubaji, kde sme prestupovali, namiesto poctivého ruksaku, cítil som, že výlet má potenciál.
Bangkok, Thajsko
Bangkok sa môže pýšiť dvoma skutočne unikátnymi pamiatkami, Kráľovským palácom a komplexom budhistickým palácov Wat Pho. Aj preto sme sa prvý deň po prílete rozhodli po obede a pár hodinovom spánku navštíviť Khao San Road, jednu z dvoch najznámejších ulíc Bangkoku, kde to v noci žije a dopriať si dobrú večeru a pivečko…
V ten večer sme si to vyrátali úplne presne. Keď si vezmeme taxík domov ráno o druhej, o desiatej môžeme vstávať pripravení na pamiatky Bangkoku po ktorých naše duše tak prahli…
…Starbucks s rannou kávou začíname hľadať o 4pm. Ale vyspali sme sa fajn.
Naša domáca nám odporučila, že najlepší spôsob ako sa dostať do centra, je vziať si ferry boat. Keď človek prespí pol dňa, nie je to ideál, ale sú aj horšie veci ako časový sklz na dovolenke a západ slnka na rieke…
… keď sa už zdalo, že v ten deň stihneme akurát tak večeru, usmialo sa na nás kúsok šťastia. Našim cieľom bol budhistický komplex Wat Pho, kde sme prišli práve pár minút pred zavretím, avšak sprievodca súhlasil, že nás po komplexe ešte prevedie.
Celý komplex je starší ako samotný Bangkok a dal ho vybudovať približne pred 500 rokmi kráľ Rama I. ako svoje hlavné mesto. Komplex obsahuje až 99 stúp, pričom štyri sú hlavné…
Najväčšou unikátnosťou je socha ležiaceho Budhu, celá zo zlata, ktorá meria až 45m.
… bola to skutočne svätá chvíľa 🙂
Wat Pho sme opúšťali už po tme. Zapojili sme mozgy a opäť sme rátali, aby sme na ďalší deň stihli kráľovský palác, hlavnú pamiatku mesta… Khao San Road, ako silný protivník, nám však opäť skrížila cestu…
… a žúrka sa rozbehla
… a aj pomerne rýchlo skončila. Počas mojich ciest sa ma pokúsili okradnúť dvakrát. Raz neúspešne v hlavnom meste Kostariky San Juan a raz v bare na Khao San Road. V Kostarike som proste robil to, čo som nemal. A Bangkoku som tiež robil to, čo som nemal… Poučenie: nerobte, čo nemáte robiť. Hlavne na cestách 🙂
Keďže dajako sa stalo, že sme si opäť pospali, alternatívnym plánom ku kráľovskému palácu (kde sa otváracie hodiny končili o 3pm, čo sa nijako nezlučovalo s naším ponocovaním na Khao San Road) bol výlet na víkendový trh Bangkoku – Chatuchak.
V tomto kedysi najväčšom trhu v Ázií, dnes s približne 15 tisíc stánkami, môžete nájsť skutočne všetko. Od oblečenia, nábytku, zeleniny, kníh, domácich mazlíčkov až po stále rozvoniavajúce stánky s jedlom…
Na trhu som zažil aj jeden pre mňa zvláštny zážitok. V sekcií s knihami, ktorých boli tisíce od encyklopédií až po učebnicu operačného výskumu, som našiel jednu starú Bibliu. Edíciu zo 60. rokov, ktorá v sebe niesla príbeh, keďže zjavne bola využívaná v dajakom seminári a na zadných stránkach sú mnohé poďakovania, najmä akejsi Ruth. Netuším, ako sa tá Biblia dostala na tento trh, ale mal som pocit, ako by som ju tou kúpou v ten deň zachránil.
Napriek tomu, že v ten deň sme boli vyspatí, odolali sme pokušeniu ísť na večeru na Khao San Road. Dnes sme radšej zvolili vedľajšiu ulicu – Rambutri Road. Večera, pár pív k tomu, Beatles a Jonny Cash on top…
Po pár dňoch strávených v Bangkoku, som bol rád, že ho opúšťame. Dajako sa v tomto meste totiž stalo, že naše duše, tak priahnuce po pamiatkach, neboli uspokojené.
Siem Reap, Kambodža
Kambodža, jedna z najchudobnejších krajín Ázie, je zaťažená ťažkým osudom – genocídou Červených Khmérov na vlastnom národe, ktorá vrcholila v druhej polovici 70. rokov 20. storočia. Toto obdobie spôsobilo obrovskú chudobu, s ktorou sa obyvatelia vysporiadávajú dodnes. Napriek tomu, že ľudia sú tu zväčša milí, práve chudoba spôsobuje aj obrovskú korupciu, s ktorou sme sa stretli hneď na hraniciach, kde si polícia za vízum vypýtala o pár dolárov viac, ako bola sadzba. Taktiež cesta sa po prekročení hraníc zmenila z asfaltky na udupaný prach.
Nakoniec sme sa však šťastlivo dostali do Siem Reapu, ktorý je bránou k spoznávaniu najznámejšej kambodžskej pamiatky – Angkoru. Našťastie hneď po príchode sme si zajednali sprievodcu na ďalší deň. Ako sme mali ešte ten večer zistiť, aj v Siem Reape je ulica, kde ponúkajú pivečko 🙂
Angkor
Angkor je khmérske mesto vystavané najmä v 10. až 12. storočí a svojho času bolo jedno z najväčších miest na svete s viac ako 1 mil. obyvateľov. Je to v podstate komplex kamenných budov, z ktorých najznámejšia je Angkor Wat – náboženská stavba pôvodne zasvätená hinduistickému bohovi Višnu, neskôr dopĺňaná o budhistické prvky. Tvorí ju päť veži, ktoré symbolizujú ťažkú cestu do neba…
Na samotných stenách Angkor Watu sú vytesané mnohé legendy rozprávajúce príbehy khmérskych bohov a božstiev…
Pre mňa najzaujímavejší bol chrám Ta Prohm, budhistický kláštor, ktorý slúžil zároveň ako univerzita, vyznačujúci sa unikátnou atmosférou stromov prerastajúcich kamenné steny chrámu (Khméri postupne prešli z hinduizmu na budhizmus koncom 12. storočia, pričom budhizmus je dodnes hlavným náboženstvom v krajine). Ak sme na tomto mieste dokázali nájsť zákutia bez turistov, miesto doslova dýchalo históriou a mysticizmom.
Ďalšou zastávkou bolo samotné mesto Angkor Thom, v ktorého srdci leží Bayon – tajomný chrám legendárneho khmérskeho kráľa Jayavarmana VII…
Charakteristickou črtou chrámu je, že každá z vežičiek má vytesanú usmievajúcu sa tvár kráľa na všetkých štyroch stranách, čo malo symbolizovať, že kráľ sa zo svojho paláca díva na každý kút svojej ríše, na každého jej obyvateľa…
Zaujímavosťou tiež je, že vonkajšie steny chrámu Bayon nesú po celom obvode rezby z každodenného života vtedajších Khmérov, od farmárčenia, remesiel cez varenie až po vojnu.
Ríša Khmérov, trvajúca od 9. storočia, zanikla v prvej polovici 15. storočia, pričom jej úpadok sa začal už po smrti kráľa Jayavarmana VII začiatkom 13. storočia.
Po dni strávenom v Angkore sme sa nasledujúci deň rozhodli požičať si bicykle a vyraziť mimo tak turistického mesta Siem Reap. Keďže priemerný denný plat policajta je cca 2 doláre, rýchlo sa ukázalo, že centrum Siem Reapu je čisto turistická masovka a 10 dolárové večere sú skutočne len pre turistov a nie pre miestne obyvateľstvo. Dedinčania bežne bývajú len vo veľmi skromných chatrčiach, postavených z dostupných materiálov ako drevo, slama a rôzne plechy…
Vidieť Kambodžu aj trošku inak ako len turistické centrum Siam Reapu a hlavnú atrakciu Angkor za tú kvapku potu určite stálo…
…aj keď na ubolený zadok nepomohlo tento krát ani večerné pivečko 🙂
Presun do Saigonu
Samotné presuny väčšinou nespomínam, aj keď dokážu byť jednou z najlepších možností ako spoznať krajinu a jej ľudí. Naša cesta v ten deň nám ukázala hneď niekoľko vecí. Prvou a klasickou bola krajina samotná, jej ľudia, políčka a obchodíky pri ceste…
Človek si však uvedomil kde sa nachádza vo chvíli, keď okolo nás prešli desiatky nákladných áut plných zväčša detí. Spolucestujúci v autobuse nám vysvetlili, že to ich zváža miestna textilná továreň… bolo ťažké predstaviť si toľko smutných príbehov, koľko detí sme v ten deň videli na korbách desiatok nákladných áut.
Samotný fakt, že kúsok pred hranicou s Vietnamom sa nám pokazil autobus a museli sme vyše hodiny čakať na „nový“, ktorý však vyzeral byť ešte o poznanie v horšom stave ako ten pokazený nepotešil. Ale fakt, že keď sme ním prechádzali vietnamsko-kambodžskú hranicu a Vietnamci celý autobus vydezinfikovali chlórom, bol proste bonus na ktorý sa nezabúda 🙂
Do Saigonu sme dorazili večer. Sushi, tak ako aj ja, máme radi, keď si ten náš hostel proste nájdeme s batohmi na chrbtoch, spoliehajúc sa na mapu v knihe Lonely Planet. Tak sa stalo aj ten večer a taxík sme suverénne odmietli. Po dvoch hodinách blúdenia ulicami, pýtaní sa miestnych na smer, sme to nakoniec vzdali a vzali si taxíka, ktorý nás odviezol asi 2km späť, približne 200m od miesta, kde sme vystúpili z autobusu… Sú dni, keď sa aj skúsení navigátori proste spletú. Aj keď v ten večer to bola, samozrejme, chyba tlače v knihe 😉
Saigon, Vietnam
Naším cieľom vo Vietname bolo prebádať samotné mesto Saigon, počlnkovať v delte rieky Mekong a navštíviť tunely Vietkongu.
Atmosféru mesta vystihuje pieseň od Františka Kryštofa Veselého, kde spieva: „Saigon ty prístav krásnych žien, ty klamnej lásky sen…“ a skutočne je to mesto s neopísateľnou energiou, ktorej tak často prepadali najmä americkí vojaci počas vojny vo Vietname. Tu totiž aspoň na chvíľu dokázali zabudnúť na tie hrôzy, ktoré ich čakali v džungli. Ide o zmes vietnamskej kultúry, chaotickej dopravy s nespočetným množstvom motocyklov …
…špecifickej vône ovplyvnenej najmä početnými reštauráciami a pouličnými stánkami…
… a ak po jedle nie je miesto v kaviarni, treba si ho proste vytvoriť. Stačí si vziať hokerlík, sadnúť si a objednať si kávu a sledovať ruch na ulici…
Bonusom bol nový čínsky rok, ktorý sa tu práve oslavoval – rok kozy ak sa nemýlim 🙂
Delta Mekongu
V ten deň sa na plavbu po delte rieky Mekong, tejto životodarnej rieke pre celý región juhovýchodnej Ázie, vydali dvaja skúsení moreplavci…
… s ešte skúsenejším kapitánom…
… resp. kapitánkou.
Samotná plavba bola skvelá. Delta rieky bola veľmi pokojná a v porovnaní s hlučným mestom sme zažili dokonalé ticho, sprevádzané len vetrom a zvukom pomaly tečúcej vody…
Tunely Vietkongu
Vietkong predstavoval vietnamskú armádu počas bojov s Američanmi vo vietnamskej vojne v rokoch 1961 – 1968. Ich spôsob boja spočíval v rozsiahlej sieti podzemných tunelov o dĺžke 350km spájajúcich Hočiminovo mesto (Saigon) s Kambodžou a legendárnou Hočiminovou cestou, z ktorých sa znenazdajky zjavovali, útočili a hneď sa opäť vytratili.
Tunely boli konštruované v troch úrovniach, pričom vrchná úroveň bola najpriestrannejšia a každý nižší level bol užší. Samotné tunely boli budované tak, aby mali americkí vojaci problém sa tam vôbec zmestiť.
Nájsť vchod bolo pre Američanov takmer nemožné. Kým bol poklop na vstupe do tunela, maskovaný lístím, ja sám som nebol schopný ho rozoznať z jedného metra…
Pokúsiť sa tam vliezť nie je skutočne žiadna sranda…
Ak si k tomu prirátame pasce (najmä na princípe železných alebo bambusových hrotov, buď uložených v zemi alebo vrhajúcich sa zo stromu), ktorých úlohou nebolo zabiť, ale skôr zmrzačiť a zastrašiť nepriateľa, tak nie je divu, že Američania v tejto vojne neuspeli.
V tomto areáli majú aj tunel dlhý sto metrov, ktorý sme si mohli skúsiť. Tunel je oproti pôvodným tunelom rozšírený, ale ten klaustrofobický pocit v ňom bol skutočný. Muselo byť nesmierne náročné aj pre samotných Vietnamcov žiť, variť a pohybovať sa počas vojny v týchto tuneloch.
Shianoukville, Kambodža
Shianoukville, táto prímorská dedinka s minimom turistov, čistým morom a príjemnými barmi na pieskovej pláži sa stala na tri dni zaslúženým miestom odpočinku, kam sme sa presunuli po našom vietnamskom dobrodružstve.
… ako aj miestom, kde sme dopili našu neodmysliteľnú spoločníčku každého tripu – ražnú 🙂
Bangkok, Thajsko
Posledné tri dni sme strávili opäť v Bangkoku. Dôvod, prečo sme nestihli navštíviť kráľovský palác, po ktorom naše duše stále tak priahli, radšej nejdem ani spomínať. V Bangkoku nás však ešte čakala jedná výnimočná udalosť – pravá thajská masáž.
Tento masážny dom nám odporučila pracovníčka hostela ako miesto, ktoré by odporúčala aj svojim priateľom. A my sme sa rozhodli hneď pre klasiku – celotelovú thajskú dvojhodinovú masáž.
Naše masérky nehovorili moc po anglicky, ale jeden krátky rozhovor mi predsa utkvel v pamäti. Pýta sa ma: „Does it hurt?“, v momente keď mi lakťom tlačila dakde do chrbta, čo skutočne bolelo. Ako správny chlap pociťujúci bolesť som odpovedal skromne: „Yes, a bit“. Pani sa na mňa usmiala hovoriac „No pain, no good“ a pritlačila… Našťastie nakoniec to všetko dobre dopadlo a ja môžem povedať, že pravá thajská masáž je skvelá vec… raz za život.
Neostávalo nič iné, ako zbaliť ruksak a vyraziť domov.
