Na začiatku tohto tripu bol nápad ísť si pozrieť Jeruzalem. Postupne, ako sme sa o tom s Dávidom rozprávali, pridali sme Petru. O pár dní neskôr Dávid ako fanúšik prírody naznačil, že by bolo fajn ísť sa poprechádzať do púšte Wadi rum. Skrsla aj myšlienka omočiť si nohy v Červenom mori… a tak na 9 dňový výlet pripadlo 6 zastávok: Ammán, Petra, Wadi Rum, Akaba/Eijlat, Jeruzalem a Betlehem. Aby sa zámer naplnil, vyžadovalo si to istú obedu. Ranné vstávanie 🙂
Ammán
Ammán bol pre nás vstupnou bránou a zahrievacím kolom. Počas jednej noci nás dvaja rôzni taxikári dokázali napáliť a naúčtovať si dvojité ceny. Prvý deň sme dali tak, ako sa patrí: na začiatočníkov :-). Ale Ammán je inak krásne mesto :-). Teda tých pár ulíc, ktoré sme stihli prejsť a Herkulove stĺpy, ktoré sa nám v kopcovitom, nočnom Ammáne podarilo zazrieť osvetlené na inom vrcholku mesta…
Petra
Z Ammánu sme sa ranným autobusom ešte za tmy presunuli do dediny Wadi Musa, ktorá sa nachádza kúsok od mesta Petra. Prišli sme tak skoro, že ubytovanie ešte nebolo pripravené. Nohy nás zaviali do najbližšej reštaurácie, ktorá však ešte nebola otvorená. Napriek tomu sme vošli a poprosili personál, aby nám urobili rannú kávu. Káva s koriandrom nie je zlá. Ale tá chuť jednoducho prekvapí, keď ju človek ráno nečaká 🙂
Petra je bájne, skalné mesto Nabatejcov, ktorý prišli do tejto oblasti v 6. stor. pred Kristom. Išlo o arabský kočovný kmeň, ktorý sa tu usadil a žil prevažne z obchodu a postupne budoval Petru, ktorá dosiahla svoj vrchol na začiatku prvého storočia. Odhaduje sa, že v tej dobe tu žilo až okolo 30 tisíc obyvateľov. Po tom, čo sa objavili nové obchodné cesty, napr. cez Stredozemné more, význam Petry postupne upadal. V 4. a 6. stor. Petru postihli dve silné zemetrasenia, po ktorých sa z nej stalo na mnoho storočí zabudnuté mesto, kde žili iba Beduíni.
Vstupom do Petry je vyše kilometra dlhý siq – vápencový, miestami až 80 m vysoký koridor, ktorý človeka privedie k jednej z najznámejších stavieb Petry, k jej Pokladnici (Treasury). V skutočnosti však ide o hrobku nabatejského kráľa Aretasa III, ktorá dostala svoje meno podľa pokladu, ktorý si tu mal uložiť jeden egyptský faraón, keď prenasledoval Židov. Keď som kráčal týmto koridorom, mal som zvláštny pocit nedočkavosti. Za každou zákrutou som očakával, že sa zjaví. A nakoniec, asi po 20 min. chôdze, sa objavila. Pokladnica – ikonická stavba Petry, ktorá je zároveň skvelou pozvánkou na preskúmanie tohto fascinujúceho komplexu vytesaného v skalách…

Petra nadchne každého cestovateľa. Umožní ohmatať si históriu, nahliadnuť do palácov a kráľovských hrobiek, nazrieť do jednoduchých dier v skalách, ktoré slúžili ako obydlia a sklady, alebo sa kochať rímskym divadlom z obdobia, kedy už mali Rimania zásadný vplyv v tejto oblasti…




Jednou z najkrajších a najzachovalejších stavieb Petry je Monastry. Ak ho chce človek vidieť, musí nastúpať pár sto výškových metrov po krátkom traily, ktorý zaberie asi hodinu. Po ceste si môžete dať čaj u miestnych beduínov a dozvedieť sa o nich viac. Ak si pri tom kúpite aj nejaký suvenír, podporíte ich lokálny spôsob života 🙂



Z vrcholov, ktoré sa týčia nad Petrou, sa otvárajú nezabudnuteľné pohľady. Z každého vrchu trošku iná perspektíva. A miestne skaly dokážu hrať každou farbou červenej v závislosti od toho, či a akou intenzitou na ne zrovna svieti slnko.


Skvelým zážitkom bolo aj stretnutie s Egabom, miestnym beduínom, ktorý má svoj „stánok“ na vrchole trailu High Palance of Sacrifice. Egab nám predstavil nielen svoju oslicu Moniku a psa Whiskeyho 🙂 ale aj svojho brata, pri ktorom si človek rýchlo uvedomil, že oni sú s týmto miestom, s týmito skalami a prostredím prosto zrastení…


Pri počúvaní jeho historiek, ako aj príbehov a osudov iných beduínov si človek uvedomí, že život tu nie je ľahký. Našťastie pre nich, berú to s nadhľadom a humorom 🙂

Wadi Rum
Asi najluxusnejší autobus, akým som doposiaľ šiel bol prekvapivo v Barme. Obrovské sedadlá, dve stevardky, a obrazovky ako v lietadle s najnovšími filmami… Napriek tomu minibus, ktorým sme šli z Wadi Musa do Wadi Rum poskytol skvelý servis lokálnej úrovne. Išlo o staršie vozidlo, ale plusom rozhodne bolo, že nás vyzdvihli pri hostely. Prvým prekvapením sa stalo, keď asi po pol hodinke jazdy zastavili pri pekárni a vyzdvihli čerstvé osúchy. Pomocník šoféra ich nechal kolovať a každý z cestujúcich si mohol utrhnúť svoj kus :-). Druhým bonusom bol príchod do púšte, ktorého sme sa trochu obávali s otázkou, ako nájdeme náš beduínsky tábor… Po príchode sem však šofér zavolal do nášho tábora Arabian Nights, že už nás tu majú a môžu nás vyzdvihnúť… Najväčší bonus sme však zažili počas cesty. V rozhrganom jordánskom minibuse púšťali rádio alebo snáď nejakú pásku, z ktorej hrali rôzne populárne songy z rôznych krajín. A zrazu počujeme slovenskú pesničku. A nie hocijakú. Oni pustili rovno slovenskú hymnu :-). Predstavte si, že ste niekde v Jordánsku, okolo vás vyprahnutá krajina a zrazu vám pustia slovenskú hymnu. Takýto servis dostal jordánsku autobusovú dopravu raketovo vysoko 🙂
Beduínsky tábor v púšti je úplne jednoduchý. Pár stanov pre hostí a hlavný stan, tak trochu spoločenská miestnosť. Jediné miesto tábora, kde sa nachádza ohnisko, ktoré môže ako tak zahriať počas studených nocí, kedy teplota klesá k nule.
Náš cieľ v ten deň bol jednoduchý. Nasať púšť a jej atmosféru, pokúsiť sa nájsť dom Lawrencea z Arábie a ak sa podarí, vrátiť sa späť do tábora 🙂
Najväčšie čaro púšte spočíva v jej zdanlivo nekonečnej rozlohe (Wadi Rum je maličká púšť, ale aj tak človek vidí iba púšť :-)) a neuveriteľnom tichu.

V ten deň sme našliapali cca 20 km, pričom ráz krajiny bol stále rovnaký. Piesok a skaly. Občas nejaké zakrpatené kríky. Neočakávaným spestrením bolo, keď sa nám na ceste zjavili domáci obyvatelia púšte: ťavy. Bolo to len kúsok od príbytku bájneho Lawrence of Arabia, ktorý sa ako britský dôstojník postavil do čela Arabov a pomohol im vyhnať Turkov z ich územia. Jeho púštny dom je však viac ako jednoduchý a tvorí ho iba pár obrúsených kameňov opretých o skalný previs.



Po takto výdatnej, celodennej prechádzke sme sa mohli tešiť na večeru, ktorú nám pripravili beduíni ich tradičným spôsobom. Do jamy v piesku dali piecť kuracinku, zemianky a zeleninu, zasypali to pieskom a urobili ohník. Celé to fungovalo ako rúra a výsledok chutil fantasticky. Resp. priamoúmerne tomu, ako sme boli hladní :-). Večer sme stihli ešte poklábosiť pri ohni v hlavnom stane, vychutnať si žiarivú hviezdnu oblohu (dovtedy som poznal iba veľký voz, od toho večera poznám už aj súhvezdie Orion :-)) a zabaliť sa do hrubých diek, ktoré sme mali pripravené v stane. Prekvapivo, pod dekami bolo aj v noci príjemne, zato ráno vytiahnuť labky von do pár stupňov nad nulou vyžadovalo odvahu 🙂
Akaba/Eilat
V púšti sa na nás usmialo šťastie a do Akaby, jordánskeho hraničného mesta s Izraelom, nás vzal autom jeden taliansky pár. Nepustili nám síce slovenskú hymnu, ale odvoz to bol veľmi nápomocný. V Akabe sme sa moc nezdržiavali a rovno sme šli prebehnúť hranicu. Na Jordánskej strane fajn. Až posledná policajná kontrola si vypýtala poplatok 7 JD, cca 10 eur. Našťastie duchaprítomný Dávid si od nich poprosil potvrdenie. Pohľad do očí policajta v tej chvíli: na nezaplatenie :-). Akože začal hľadať nejaký bloček. Asi po minútke sa k nám vrátil a povedal, že môžeme ísť. A šlo to aj bez zaplatenia 🙂
Na izraelskej strane to bol iný príbeh. Tak podrobnú kontrolu som ešte nezažil. Nielen batožinu, ale aj otázky smerujúce na nás, čo sme robili v Jordánsku, prečo som bol v Uzbekistane a čo som robil pred troma rokmi v Maroku… Keď zistili, že nie sme pašeráci zbraní, ani teroristi, pustili nás dnu, do Izraela 🙂
Deň v Eijlate sme sa rozhodli zmeniť z turistov na kaviarenských povaľačov a našim cieľom bolo hlavne príjemne jesť a popíjať dobrú kávu dakde na brehu Červeného mora. Len ako bonus sa nám podarilo aj omočiť nohy a konečne dostať aj z poza nechtov ten jemný piesok z Wadi Rum :-). Príjemnosťou bolo, že voda sa zdala byť teplejšia ako vzduch.

Jeruzalem
Ak vstup do Izraela vyžadoval prísnu kontrolu, tak v krajine je taktiež poznať, že sú v neustálom ohrození. Keď sme sa presúvali z Eilatu do Jeruzalema ranným busom, sedelo v ňom niekoľko vojakov. Izrael je jedna z mála krajín, kde majú vojaci povinnosť nosiť zbraň aj keď sa len presúvajú na dovolenku za rodinou. Dôvod je jednoduchý. Ak by boli ako krajina napadnutí, boli by okamžite akcieschopní a pripravení. A tak nie je nič výnimočné sedieť pri vojakovi, ktorý má cez plece prehodený samopal.
Po vystúpení na stanici v Jeruzaleme bol tento pocit ešte intenzívnejší a miestami sa mi zdalo, akoby bol každý piaty človek na stanici vojak. Zo stanice sme si vzali električku a za pár minút sme už prechádzali cez Jaffa gate do srdca Jeruzalema – do jeho starého mesta. Jeruzalem je neskutočné mesto. Od prvej chvíle ako som zbadal jeho obrovské kamenné mestské hradby, dýchala na mňa história a cítil som sa ako vo filme Kráľovstvo nebeské.
Samotné staré mesto je rozdelené na štyri časti: na židovskú, arménsku, kresťanskú a moslimskú štvrť. Absolútne fascinujúce na tom bolo, že v tomto, častokrát nepokojnom svete, tu títo ľudia žijú v pokoji a v mieri svoje každodenné životy rešpektujúc sa navzájom. To bol teda, aspoň pre mňa, ten základný pocit z tohto miesta. A pritom máloktoré mesto má tak náročnú históriu, ako práve Jeruzalem. Jedným z najlepších spôsobov ako sa o nej dozvedieť viac, je preskúmať Citadelu, ktorá zároveň slúži ako múzeum histórie Jeruzalema. Pôvodnými obyvateľmi tu boli Kaananci. Židia prišli až okolo roku 1000 pred Kristom. Postupne tu vládli aj Babylončania, Egypťania, Asýrčania ako aj Alexander Veľký, až kým si toto miesto nepodmanili Rimania. Neskôr prevzala vplyv Byzancia, až kým ich neoslabili Moslimovia. Na konci 11. stor. sa začali križiacke výpravy, ktorých cieľom bolo oslobodiť Svätú zem a umožniť kresťanom voľný prístup do mesta. Mesto napokon v roku 1517 dobyli Turci, ktorý tu ostali až do roku 1917… a to všetko preto, že toto miesto je významné ako pre kresťanov, tak aj pre židov a moslimov. Častokrát zabratie jedným národom, resp. skupinou ľudí znamenalo náročné obdobie, vyhnanstvo, či dokonca smrť pre inú skupinu veriacich.


Pre moslimov je toto miesto posvätné, keďže práve odtiaľto ich prorok Mohamed vystúpil na nebesia. To miesto reprezentuje Dome of Rock, ikonická stavba Jeruzalema so svojou zlatou kupolou.

Západná stena, pre nás skôr známejšia ako múr nárekov, je dôležité pútnické miesto pre Židov. Je to stena pôvodného židovského chrámu postaveného kráľom Šalamúnom, ktorý však zničili Rimania. Židia sa k tejto stene, ktorá ako jediná ostala z pôvodného chrámu, chodili každý rok modliť, prosiť a „nariekať“ s prosbou, aby sa tu ten ďalší rok už stretli pri znovu vybudovanom chráme…

A v neposlednom rade je to sväté miesto pre kresťanov, keďže práve tu bol Ježiš Kristus zradený, ukrižovaný a pochovaný ako aj vstal z mŕtvych. Pre mňa ako kresťana to bol skutočne zvláštne výnimočný pocit byť na miestach, kde sa toto všetko udialo, nasávať atmosféru a vôňu všadeprítomnej myrhy. Vypočuť si kresťanské spevy na mieste, kde bol ukrižovaný Ježiš, či sa dotknúť miesta, kde bol zložený z kríža a kam bol pochovaný…



Avšak Jeruzalem nie sú len tieto tri miesta, je to aj množstvo menších chrámov a kostolov, synagóg a mešít. Gethemanské záhrady, povedľa ktorých je pochovaná Panna Mária, či Olivová hora odkiaľ je krásny výhľad na mesto. A v neposlednom rade je to atmosféra úzkych kamenných uličiek, ktoré sú cez deň jedným veľkým trhoviskom, kde sa každý pokúša predať ten svoj produkt…




Betlehem
Jeden deň sme sa rozhodli venovať aj Betlehemu, mestečku v blízkosti Jeruzalema, ktoré sa nachádza na území Palestíny. Aj keď ide o územie Izraela, ten základný pocit je tu iný. Pomerne ťažko sa to opisuje, ale z ľudí tu ide iný pocit, vojaci nemajú izraelské uniformy a pri prechode medzi Izraelom a Palestínov sa kontrolujú občianske preukazy. Je to jedna krajina, no zároveň sú to dve územia…

Samozrejme do Betlehema sa chodí s cieľom, navštíviť kostol narodenia Ježiša Krista, kde je tak isto zvláštna atmosféra, podobná tej z Baziliky svätého hrobu.

Z časti tajomným miestom je aj kostol, ktorý stojí hneď vedľa chrámu narodenia Ježiša Krista. Je to kostol, v ktorého katakombách sa prepisovala prvá Biblia svätým Hieronymom, ktorý tu má aj krásnu sochu.


Izrael a špeciálne Jeruzalem je výnimočné miesto, ktoré má nezabudnuteľného ducha. Je to miesto, kam sa istotne oplatí vrátiť.
