Pri spomienkach na trip piatymi krajinami Južnej Ameriky – Brazíliou, Argentínou, Bolíviou, Peru a Paraguajom – sa mi v mysli vynoria najmä spomienky na dve miesta: Rio de Janeiro a jeho neopakovateľnú atmosféru a starodávne mesto Inkov v Peru – Macchu Picchu.
Rio de Janeiro, Brazília
Je skutočné ťažké opísať a zachytiť fotkami atmosféru tohto mesta. Jeho dominantou je nepochybne socha Krista Spasiteľa, ktorá akoby zo 700m vysokého vrchu Corcovado dohliadala na obyvateľov mesta…
Skutočné čaro mesta však tkvie v jeho atmosfére – istej hravosti, ktorá vyžaruje z jeho ľudí. Je to ako nekonečná samba odohrávajúca sa najmä na brehoch Atlantiku na plážach Copacabana a Ipanema, ktoré sú plné aktivity a hudby, plážového futbalu, volejbalu, surfovania a všetkého, čo sa spája s plážou. Veľmi zaujímavé sú aj západy slnka, ktoré v sebe skrývajú istú dramatickosť…
Krásne pohľady sa vynárajú aj z Cukrovej homoli. Vrchu, na ktorý vás pohodlne vyvezie lanovka…
Brazílsky temperament sa okrem samby definitívne prejavuje aj v národnom športe číslo jedna – vo futbale.
Zažiť futbalové stretnutie miestneho klubu, aj keď len menej populárneho, na Maracane, futbalovom chráme postavenom v roku 1950 s pôvodnou kapacitou pre vyše 200 000 fanúšikov, bolo niečo neopakovateľné.
Napriek tomu, že atmosféra mesta, ako som spomínal, je veľmi výnimočná, favely – chudobné štvrte miestnych sme nenavštívili. Tí obyvatelia môžu mať na mesto značne iní pohľad ako ja.
Vodopády Iguazu, Brazília
tieto najväčšie vodopády na svete na rieke Iguazu sa rozprestierajú tak na brazílskej, ako aj na argentínskej strane. Podľa legendy miestny boh sa plánoval zosobášiť so ženou menom Naipí, ktorá však utiekla so svojím milencom po rieke na kanoe. Keď sa to boh dozvedel, od zúrivosti rozťal rieku vytvoriac vodopády čím odsúdil milencov…
Či tomu veríme a či nie, vodopády sú jednoducho nádherné a prinášajú mnoho perspektív…
ako aj pohľad priamo do „diablovho hrdla“
Ľudia čo so mnou cestujú vedia, že sa rád túlam prírodou a obzvlášť ma poteší zazrieť v nej zvieratá. A práve pri vodopádoch Iguazu sa mi podarilo zazrieť aj prvého mravčiara v mojom živote 🙂
Buenos Aires, Argentína
Z brazílsko-argentínskej hranice sme sa presunuli autobusom na juh do Buenos Aires – New Yorku Južnej Ameriky.
V súčasnosti asi najznámejšími námestiami sú Plaza de la Republica s jej dominantným obeliskom
a Plaza de Mayo s dominantnou budovou Casa Rosada, čo je v podstate sídlo výkonnej moci v krajine.
Vtedy, ako aj o takmer 10 rokov neskôr, keď som sa vrátil do Argentíny kvôli Patagónií, ma najviac zaujala umelecká štvrť San Thelmo, kde sa počas víkendov konajú rôzne vystúpenia pouličných umelcov, kde vás naučia tancovať tak populárne tango…
… predstaví sa vám bábkové divadlo „one men show“…
… alebo vám zahrajú len tak…
… pričom daktoré hudobné kombinácie sa môžu javiť dosť nezvyčajné, ale zážitok je to vždy výborný 🙂
Ale pre mňa je Buenos Aires presne o tejto atmosfére a nie o námestiach.
Bolívia
Po pár dňoch strávených v Buenos Aires, sme sa cez koloniálne mesto na severe Argentíny – Salta, presunuli do jednej z najchudobnejších krajín Južnej Ameriky – Bolívie. A rozdiel oproti Brazílii a Argentíne bol citeľný hneď po prekročení hraníc.
Budovy boli akosi nedokončené a cesty mimo miest skôr prašné ako asfaltové, vrátane medzimestských „ťahov“ spájajúcich väčšie mestá Bolívie.
Sucre, Bolívia
Prvou zastávkou v Bolívií bolo bývalé hlavné mesto Sucre. Keďže išlo len o medzi zastávku pri našom presune do Peru, stihli sme pozrieť len hlavné námestie s príjemným parkom, ktorému dominuje socha zakladateľa štátu Chosé Antonia Sucreho, ktorý spolu so Simonom Bolivárom pomohol potlačiť španielsku nadvládu v Južnej Amerike a v roku 1825 sa stal prvým prezidentom nezávislej Bolívie.
Nemenej príjemne ako hlavné námestie pôsobia aj priľahlé uličky.
Cuzco, Peru
Niekdajšie hlavné mesto ríše Inkov je dnes vstupnou bránou do strateného mesta Inkov – Macchu Picchu. Samotné Cuzco je však veľmi pekné a zaujímavé. Centrom mesta je nepochybne hlavné námestie…
… ktorého dominantou sú katedrály postavené v 16. a 17. storočí, potom čo mesto dobyl španielsky dobrodruh Francisco Pizarro, pričom stavebným materiálom katedrál bol práve kameň z pôvodných chrámov Inkov.
Ako kdekoľvek inde, aj tu sme si vedeli dobre pochutnať v miestnych reštauráciách, aj keď daktorým špecialitám z miestneho trhu sme sa radšej vyhli 🙂
A aj miestne „laundry service” sme sa rozhodli nevyužiť
Macchu Picchu, Peru
V meste Cuzco sme sa s miestnou agentúrou dohodli, že na dvojdňový výlet na Macchu Picchu vyrazíme ráno o šiestej. Ako sme mali na ďalší deň zistiť, ranné vstávanie a dochvíľnosť nepatria k poznávacím znakom miestnych. Ulice boli prosto prázdne a agentúra zavretá. Prví ľudia sa začali zbiehať až po siedmej hodine. Nakoniec to však dobre dopadlo a my sme minibusom vyrazili k malej vlakovej stanici, odkiaľ nás mal vziať vlak až do dedinky v horách, odkiaľ sa vyráža k samotnému stratenému mestu Inkov.
S návrhom sprievodcu, že namiesto vlakom sa prejdeme pár hodín cez údolia Ánd sme nadšene súhlasili 🙂
K samotnému Macchu Picchu sa dá dostať asi dvojhodinovou „prechádzkou“, zväčša po strmých a veľkých kameňoch predstavujúcich schody. Avšak to úžasné napätie a radosť z toho, že človek uvidí niečo unikátne vás proste ženie vpred. A prvý pohľad, keď mesto bolo ešte v ľahkom rannom opare stál za to.
Mesto samotné je situované medzi vrchom Huayna Picchu (kopec na obrázku hore), kde sa stále nachádzajú ruiny pôvodnej strážnej veže a strážnou vežou situovanou na opačnej strane mesta. (domček v pozadí na fotke dole)
Obe tieto miesta slúžili ako dobré pozorovacie body pre prípad, že by sa blížil akýkoľvek nepriateľ. Aj keď vzhľadom na to, že prístupné cesty sú značne strmé, dobytie by bolo dosť komplikované…
Samotné mesto postavené v polovici 15. storočia, v ktorom mohlo žiť podľa odhadov okolo 500 ľudí, je v podstate rozdelená na dve časti, oddelené centrálnou časťou, ktorú tvorí najmä trávnatá plocha.
Napravo od centrálnej časti sú zväčša domy služobníctva a nižších vrstiev, vrátane rôznych remeselníckych budov. Charakteristickou črtou je menšia opracovanosť kameňa použitého na stavbu. Zaujímavosťou je, že Inkovia svoje stavby budovali iba z kamenia bez akéhokoľvek použitia malty alebo akýchkoľvek iných prostriedkov.
Naopak vľavo od centrálnej časti sú umiestnená sakrálne stavby ako chrám slnka…
…alebo budova troch okien…
… pričom obe sú zasvätené bohu slnka. Ako je vidieť kamene použité na tieto stavby sú opracované oveľa hladšie ako ostatné stavby. Okrem sakrálnych budov sa v tejto časti mesta nachádza napr. aj kráľovské budovy ako aj opracované kamene zrejme slúžiace na pozorovanie oblohy v odraze vody…
…a na určenie času alebo dátumu podľa Inkského kalendára.
Macchu Picchu nie sú len budovy. Významu časť tvoria aj kaskádovité políčka so systémom zavlažovania, ktoré počas silných dažďov slúžili aj ako zábrana proti zosuvom pôdy.
Aj keď nijako zvlášť neobľubujem miesta, kde sa hromadí kopec turistov, toto miesto má v sebe toľko mysticizmu, že ma jednoducho vtiahlo a ostal som užasnutý. Musím priznať, že veľkú mieru na tom mal nesporne aj skvelý sprievodca, ktorý nám takmer dve hodiny ukazoval a vysvetľoval. Proste úžasné.
A ak by aj človek nemal šťastie na sprievodcu, myslím, že na tomto mieste by stačilo len trošku slniečka a úsmev na tvári, aby si ho vychutnal plnými dúškami 🙂
Jazero Titicaca, Plávajúce ostrovy, Peru
Jazero Titicaca je najväčšie sladkovodné jazero južnej Ameriky nachádzajúce sa na hraniciach Peru a Bolívie. Je domovom pôvodných obyvateľov kmeňa Urus. Kmeňa, ktorí podľa legendy prišiel z oblasti Amazonie do oblasti jazera Titicaca v pred Kolumbovskej ére. Tu však bol utláčaný miestnym obyvateľstvom a tak si zo zmesi vodných rastlín, bahna a rašeliny vytvorili tieto plávajúce ostrovy, ktoré mohli byť presunuté v prípade potreby do odľahlejších častí jazera.
Chodiť po nich je skutočne zvláštny pocit a noha sa zabára takmer ako do obrovských perín starých mám vyrobených z husacích perí 🙂
Príbytky sú veľmi skromné, postavené najmä z trstiny voľne rastúcej na brehoch jazera. A obývajú ich skutočne milí a pohostinní ľudia.
V minulosti sa živili hlavne rybolovom, dnes sa k rybolovu pridal už aj turizmus a predaj ručne vyrobených produktov.
Isla del Sol, Bolívia
Z plávajúcich ostrovov sme sa presunuli za hranice Peru, do bolívijského mestečka Copacabana. A z tadiaľ to bolo už len na skok na ostrov Isla del Sol, kde sa podľa legendy narodilo slnko…
Či už to tak je alebo nie, ostrov je to krásny a v ten deň rozhodne aj slnečný 🙂
La Paz, Bolívia
La Paz, hlavné mesto Bolívie, je najvyššie položeným hlavným mestom na svete. So svojou nadmorskou výškou 3650 m.n.m. je položené približne o 1000m vyššie ako Gerlachovský štít a v meste je to cítiť.
Práve jeho poloha a šikmé uličky robia La Paz tak výnimočným mestom
Asunción, Paraguaj
Paraguaj a jeho hlavné mesto Asunción bola naša posledná zastávka z Bolívie smerom späť do Ria. Keďže celý okruh po Južnej Amerike sme precestovali v autobusoch, pričom tento spôsob dopravy je pohodlný, aj keď zdĺhavý, autobus bol jasnou voľbou aj pre Paraguaj.
Jeden z najnepríjemnejších zážitkov nás čakal na „diaľnici“ cestou do Asunciónu. Zastavila nás polícia a nasledovala policajná kontrola. Kontroly sú v krajine pomerne bežné kvôli pašovaniu drog. Všetci sme museli povinne vystúpiť a nasledovalo kompletné prehľadávanie batožiny. Strávili sme tam viac ako hodinu. Nič príjemné.
A po všetkom, čo sme prežili za posledný mesiac, Asunción nebol žiadnym nezabudnuteľným zážitkom. Jedinou spomienkou ktorá sa mi vynára je jeho prezidentský palác, ktorý bol dominantou mesta
Avšak možno sme proste za dva dni len nestihli objaviť jeho čaro.