Neskutočná India
India je krajinou s neskutočne bohatou históriou, ktorá sa pretavila do krásnych pamiatok, pri ktorých je vidieť vplyv nielen hinduizmu ale aj islamu. Popri nich sú však skutočnou hodnotou krajiny jej ľudia.
Indovia sú vo všeobecnosti veľmi milí, dobrosrdeční a otvorení ľudia, z ktorých vyžarovala úprimnosť a skromnosť. Avšak, keďže India je v porovnaní so Západom chudobná krajina, našli sa aj ľudia, ktorí chceli na turistoch zarobiť použitím klamstva a zavádzania. Napriek tomu cesta po Indii bola skvelá a tu je jej príbeh…
Dillí
India, v jej hlavnom meste Dillí, vás privíta moderným a hlavne na indické pomery veľmi čistým medzinárodným letiskom…
… avšak realita starého Dillí, kam sme sa presunuli ubytovať, je značne odlišná.
Ľudia spiaci na uliciach, keďže nemajú domov. Kravy, ktoré sú v Indii posvätné zvieratá, sa môžu voľne túlať medzi ľuďmi ako aj verejné záchody priamo na ulici nie sú ojedinelé úkazy.
Dominantou starého Dillí je pevnosť Red Fort, ktorá slúžila ako hlavné sídlo mughalskej dynastie počas takmer dvesto rokov až do roku 1859.
Za hradbami sa nachádza komplex palácov, fontán a budov, ktoré využíval maharadža nielen ako svoje sídlo, ale aj ako politické centrum moci.
Pri prehliadke nás zastavil študent pýtajúc sa, či sa s nami môže odfotiť. Po našom súhlase sa potvrdilo, že študenti nechodievajú sami. Dopadlo to takto…
… krásne na tom bolo, že po fotení nám všetci rad radom podali ruky a ďakovali, že sme sa s nimi odfotili. Jeden z najkrajších zážitkov z Indie. Ako som písal na úvod, ľudia sú ten prvok, ktorí robí Indiu Indiou.
Agra
Po pár dňoch v starom Dillí sme sa presunuli do Agry, ktorej dominantou je Taj Mahal – hrobka, ktorú dal postaviť Šáhdžahán pre svoju milovanú ženu Múmtáz Mahal, ktorá zomrela po pôrode 14. potomka. Po dvoch rokoch od jej smrti zložil sľub, že jej postaví pomník, ktorý jej bude hoden… výsledok posúďte sami.
Agra je známa aj vďaka pevnosti Agra Fort budovanej v 16. a 17. storočí maharadžom Akhbarom a jeho potomkami. Pevnosť mala štyri vstupné brány, pôvodne s padacím mostom. Celá je totižto obohnaná vodnou priekopou, kde kedysi boli krokodíly. Zároveň má pevnosť aj vnútorné opevnenie, pričom medzi vonkajším a vnútorným opevnením bývali tigre ako ochrana pred prípadnými nepriateľmi.
Akonáhle však človek prekoná tieto nástrahy, dnes zrejme ľahšie ako pred storočiami, objaví opäť krásu indickej histórie a veľkoleposť pamiatok s neuveriteľnými detailmi.
Dominantou indických stavieb je symbol lotosového kvetu, ktorých tvar majú takmer všetky vstupné brány a okná.
Skutočnou zaujímavosťou je pomerne častý výskyt islamských symbolov zasadených v hinduistických stavbách, ktoré sa začínajú uplatňovať od 15. str. Dôvodom bola svadba významného indického maharadžu a dcéry vládcu islamského sveta. Vďaka tomuto spojeniu je cítiť veľkú náboženskú znášanlivosť v indickej spoločnosti ešte aj dnes… prvok, ktorý by sa Európa mohla a mala naučiť
Varanasi
Z Agry sme sa presúvali do Varanasi. Cesta vlakom je v Indii jeden z najzaujímavejších zážitkov… vyhnúť sa druhej triede však môže byť dobrý nápad 🙂
Počas samotnej cesty sme stretli Krishnu, študenta, s ktorým sme rozprávali vyše päť hodín o Indii a Slovensku. Zistili sme, že naše túžby, či už sme z Európy alebo Ázie, sú si dosť podobné – nakoniec všetci sme ľudia. Čo mi však ostalo v pamäti, bola naša diskusia o základných potrebách. Kým u nás považujeme ako základ pre našu existenciu jedlo a bývanie, v Indii je to “len” jedlo. Bývanie považuje mnoho ľudí v Indii za potrebu, ktorú treba naplniť až po tom, čo má rodina dostatok jedla na prežitie.
Varanasi je najposvätnejšie mesto pre Hinduistov ležiace na rieke Ganga, ktorá je pre nich takisto posvätná.
Zo starého mesta pomedzi budovy vedú k nábrežiu rieky schody, nazývané Ghaty….
Takéto ghaty slúžia na mnohé rituály, napríklad na brehoch Gangy sa spaľujú ľudské mŕtvoly, ktorych popol potom končí v rieke (pohrebný rituál)…
Nábrežie rieky sa využíva aj na meditácie a modlenie…
… na umývanie nielen tela ale aj duše od hriechov…
… a v neposlednom rade na pranie 🙂
… pričom prádlo sa následne suší na slnku na šikmých kamenných plochách pri nábreží.
Treba dodať, že človek má dakedy pochybnosti, či rieka spĺňa hygienické štandardy EU, ale akosi je to vo Varanasi tak v poriadku 🙂
Jaipur
Z Varanasi sme sa presunuli do Jaipuru, hlavného mesta indického štátu Radžastan, ktorého staré mesto je nazývané aj ružové mesto.
Jednou z dominánt mesta je kráľovský palác, do ktorého vstup bol v ten deň “prísne” strážení dvomi usmievajúcimi sa Indmi.
V samotnom areáli sa nachádza viacero budov typických pre indickú architektúru, napríklad v tomto panovníci prijímali delegácie a návštevy.
Ale aj kráľovský palác s tanečným nádvorím, kde dodnes žije kráľovská rodina.
Miestom s najsilnejším pocitom v Jaipure bolo pre mňa observatórium Jantar Mantar, ktoré dal vybudovať maharadža Džaj Sinh v roku 1728. Je to rozľahlý komplex kamenných stavieb slúžiacich na najrôznejšie účely a merania, napr. aj na meranie času, určovania dní a ročných období, horoskopy, určenia, či sú si muž a žena súdení na základe hviezd (keďže v Indii majú dohodnuté manželstva silnú tradíciu, ktorá má aj určíte pravidlá). A to všetko hlavne na základe slnka a tieňa a poznaniu o rotácií a pohybe Zeme.
Unikátnosťou boli aj slnečné hodiny, ktoré dokážu merať čas podľa toho ako 24m vysoký gnomón vrhá tieň na poloblúkovitú stupnicu. A to s presnosťou na dve sekundy!
Samotný pocit na tomto mieste spôsoboval, že aj ja som sa tu cítil tak trochu ako vedec. A to ma fakt prekvapilo 😀
Predtým, ako sa kráľovská rodina v Radžastane presťahovala do Jaipuru, sídlila v neďalekej pevnosti Amber.
Amber je neskutočne krásne sídlo, s mnohými budovami, záhradami a fontánkami… a to všetko ozdobené neuveriteľnými detailmi.
Z Jaipuru ešte vyrážame na jeden celodenný výlet do národného parku Ranthambore. Miesto, kde je veľká šanca vidieť tigra v prirodzenom prostredí, čo je môj veľký sen. Bohužiaľ, v ten deň sme videli krokodíly, srnky, jelene, mnoho vtáctva, zažili sme opäť raz pokus Indov nás zmiasť pri kúpe lístkov do národného parku, avšak tigra sa nám zazrieť nepodarilo.
Zažili sme však inú príhodu, pekne opisujúcu chaotickú dopravu v celej Indií. To, že v mestách jazdia autá a tuk-tuky bláznivo, s jednou rukou neustále na klaksóne je fakt. Toto je však možné zažiť aj v iných metropolách Ázie. Avšak keď sme sa taxíkom vracali z národného parku späť do Jaipuru, chytili nás železničné rampy. Išli sme po klasickej jednoprúdovej ceste. Akonáhle sa však spustili rampy, tak vodiči neostali iba vo svojom pruhu, ale natlačili sa aj do protiidúceho pruhu. Rovnako sa zachovali aj vodiči za rampami. Akonáhle sa rampy zdvihli, autá a tuk-tuky začali bláznivo trúbiť jeden na druhého a pomaly sa rozbehli proti sebe. Doteraz neviem ako, ale autá sa dokázali sami sebe vyhnúť bez škrabnutia. Aj taká je doprava v Indii.
Späť v Dillí
Našu cestu sme začali v starom Dillí a ukončili sme ju v novom Dillí, čo je ako cestovať v čase. Kým staré Dillí je plné špiny a chudoby, aj keď istú atmosféru mu uprieť nemožno, nové Dillí je moderné mesto.
Zaujímavým miestom je rozhodne aj India gate, vstupná brána v novom Dillí, ktorá je zároveň pamätníkom padlých vojakov rôznych vojen. India ako súčasť britského impéria sa, okrem iného, významne podieľala ja na bojoch II. svetovej vojny.
Zrejme najfotogenickejším miestom nového Dillí bola hrobka Humayun Tomb. Podobne ako Taj Mahal je symetrická zo všetkých štyroch strán.
A asi najsilnejším zážitkom bola návšteva kina v jazyku Hindu. Ak som si dovtedy myslel, ze Chuck Norris je nepremožiteľný, myslím že v hrdinovi filmu Sing Saab the Great našiel vyzývateľa :-). Už prvá scéna, keď hlavný hrdina dostal pár úderov bejzbalovou pálkou a ani sa nepohol a reagoval až keď sa začali vyhrážať jeho rodine, bola fascinujúca. Ešte fascinujúcejšie bolo, ako celé kino hlasno tlieskalo, dokonca až skandovalo vždy, keď Sing Saab porazil daktorého zloducha, zachránil rodinu či odhalil korupciu. Človek filmu v podstate pochopil, aj keď slovám nerozumel. Plus v polke filmu sa nás Indovia začali pýtať, či filmu rozumieme a dokonca nás pozývať na „pukance s kolou“ :-). Tú náladu a priateľskú atmosféru prosto treba zažiť.
Tých zážitkov, ktoré India ponúka je neskutočne veľa. Obzvlášť sa oplatí si prenajať sprievodcov, ktorí každý palác a každé miesto dokážu popísať a dodať celej tej kráse perspektívu. Najkrajšia časť Indie však zrejme boli jej uličky a samotní ľudia v nich, vrátane tej špiny a chudoby. To bola prosto autentická India.
