Balkán je miesto, o ktorom sme sa na hodinách dejepisu učili ako o sude s pušným prachom, ako o mieste, kde zavraždili následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda D’este a tým činom sa spustila prvá svetová vojna. Zároveň je to miesto, kde sa v 90. rokoch odohralo niekoľko vojen… Dnes je cestovanie po Balkáne, ako som ho vnímal ja, bezpečnou záležitosťou.
Ochrid, Severné Macedónsko
Svoj jedenásť dňový trip po Balkáne som začal v meste Ochrid ležiacom v juhozápadnej časti Macedónska na brehu ochridského jazera. Ochrid má síce svoje medzinárodné letisko, avšak nepremáva sem žiadna hromadná doprava a tak jedinou možnosťou ako sa dostať do mesta je taxík.
Čaro mesta tkvie v jeho starej časti tvorenej malebnými uličkami v kopcoch, mnohými kostolíkmi, ktorých je údajne v Ochride až 365, na každý deň v roku jeden, krásnou promenádou a pevnosťou, ktorá sa týči nad mestom.
Ochrid sa dá s ľahkosťou spoznať za jeden deň. Najlepšie je vyraziť po promenáde, ktorá sa smerom k Chrámu svätého Jána Teológa postupne stráca v uličkách, aby ste sa zrazu ocitli na úzkom drevenom móle, ktoré vás dovedie až k chrámu na cípe. Už počas cesty tam, kráčate povedľa reštaurácií a kaviarničiek na brehu jazera s pocitom, že sem sa musíte vrátiť a skúsiť rybku z miestneho jazera a známe macedónske víno, napr. Alexandriu.
Nad kostolíkom je stará drevená lavička, odkiaľ je to pravé miesto rozjímať nad krásou, ktorá sa vám pri pohľade na kostolík nad ochridským jazerom naskytne. Ak sem prídete ráno, vaša šanca byť tu sám sa výrazne zvýši.
Keď už máte pocit, že je čas pokračovať v bádaní mesta (tento pohľad sa vám nezunuje, ja som sa sem vrátil počas dvoch dní trikrát :-)), tak sa dá ísť pekným borovicovým hájom až k dominante mesta – Samoilovej pevnosti – týčiacej sa nad mestom, odkiaľ máte najkrajšie výhľady naň.
Od pevnosti postupne zostupujete uličkami starého mesta, ktoré je obkolesené hradbami. Na každom kroku narazíte na kostolíky, zväčša veľmi maličké. Najväčším z nich je Chrám svätej Sofie. Ide o krásny byzantský chrám s pomerne zachovanými freskami a skvelou akustikou, ktorého klenbový strop je podopieraný mohutnými stĺpmi.
Jeden zo spôsobov, ako si vychutnať tento chrám je z tieňa príjemných kaviarničiek, ktoré ho obklopujú. Rozhodne sa k nemu oplatí vrátiť aj pri večernom osvetlení, kedy má inú atmosféru. Od tohto chrámu je to už len kúsok späť na nábrežie, kde nad mestom bdie jeho patrón sv. Kliment, ktorý je aj pochovaný v jednom z tunajších kostolíkov. Ide, mimochodom, o jedného zo žiakov Sv. Cyrila a Metoda, ktorí boli po ich smrti vyhnaní z územia dnešného Slovenska a usadili sa práve v tejto oblasti. Druhým veľmi známym je Sv. Naum, ktorý založil na ochridskom jazere opátstvo a kam moje kroky smerovali na ďalší deň.
Kláštor sv. Naum
Sv. Naum je kláštor ležiaci asi 30 km od mesta Ochrid. Dá sa tam ísť aj loďou po jazere. Ja som sa však rozhodol pre lokálny bus. Na zastávke som stál nakoniec vyše hodiny a všetci miestni mi len vraveli, aby som čakal, že autobus príde. Oslovil ma aj taxikár, že ma zvezie, avšak keď sme dojednávali cenu, tak miestna pani mi len tak pokývala hlavou v zmysle, nechoď, cenou ťa zdiera. A tak som čakal, A dočkal sa.
Na obed som už bol pri kláštore, v ktorom mnísi stále bývajú a kedysi slúžil aj ako vzdelávacie zariadenie. Na nádvorí kláštora stojí krásny kostolík, veľmi fotogenický a vnútri najzachovalejší, aký som doteraz navštívil. Fresky sú krásne a veľmi staré, napriek tomu zachované. Pod hlavnou kupolou v miestnosti menšej ako moja obývačka hrá neustále stará, chorálna chrámová hudba, ktorá pre mňa vytvárala dojem cestovania v čase.
V okolí kláštora vedie aj trail, ktorý vás dovedie postupne k trom iným kostolíkom/kaplnkám. Ide sa príjemným prostredím takmer na hranici s Albánskom. Po ceste vidíte okolité hory, jazerá s priezračnou vodou, ale aj také byzardnosti, ako desiatky rovnakých karavánov, zjavne už roky nepoužívaných… Ako som kráčal, tak na ceste pred posledným z troch kostolíkov bol pán, ktorý demoloval niečo ako rámy starých okien. Pozdravil som ho a on sa ma spýtal, či by som sa chcel ísť pozrieť do kostolíka. Bol to Ivan, miestny kňaz, ktorý sa zároveň staral o kostolík, záhradku a malú vinič v okolí, kde mal aj domček – celkovo to pôsobilo ako také malé opátstvo. Vravel mi, že pôsobí ako najnižší duchovný a každý večer tu číta spevy zo svätých kníh. Keďže v okolí neboli žiadne domy ani dedina, tak som sa ho spýtal, či mu tam chodia ľudia. Vravel, že zväčša aspoň pár ľudí príde, aj keď nie viac ako desať…
Tirana, Albánsko
Z Ochridu to Tirany chodí priamy autobus počas letnej sezóny, príp. sa dá prestúpiť v meste Struga, odkiaľ chodí viac autobusov za deň. Albánsko pôsobí ako hornatá krajina, kde občasnú novú budovu s vyfintenou fasádou, ktorá je často iba zo strany ulice, striedajú nedostavané budovy.
Tirana, hlavné mesto Albánska, pôsobilo na moje prekvapenie inak, ako veľkomesto s mnohými kaviarničkami plnými miestnych ľudí. Zlákalo to aj mňa a bolo to zrejme v Tirane, odkedy som si zvykol a začal vychutnávať malé espresso. Centrum Tirany tvorí obrovské námestie Shesi Skanderbej, pomenované po miestnom hrdinovi, ktorý tu má mohutnú sochu na koni. Inak pohľad na tomto námestí najviac zaujme obrovská komunistická budova s freskou oslavujúcou prácu a víťazstvo, kde dnes sídli historické múzeum.
Rozhodne najsilnejším zážitkom v Tirane bola návšteva múzea Bunk Art. Ide o podzemný, proti nukleárny bunker, ktorý budovali komunisti v rokoch 1981 – 86. Išlo o súčasť viac ako 175 tisíc bunkrov po celej krajine. Tento bol určení pre vládnu elitu, ktorá ho však nikdy nevyužila. Dnes slúži ako múzeum modernej histórie Albánska od roku 1912, kedy krajina vznikla. Venuje sa najmä jej silovým zložkám a komunistickému režimu. Opisuje postupy komunistov ako prenasledovali nepriateľov režimu, ako falšovali dôkazy, upravovali fotky, mučili ľudí k priznaniu spôsobom, ktorý bol často barbarský. Jednou z foriem odporu občanov boli anonymné listy, niekedy popisujúce aj priamo nenávisť k vodcovi národa Enverovi Hodžovi.
Režim vo svojich začiatkoch zaviedol doslova hon na opozíciu a jej rodiny. Postupne vytvorili množstvo pracovných táborov. Odhaduje sa, že z politických dôvodov zavreli 30 – 34 tisíc ľudí, z toho 6 tisíc bolo odsúdených na trest smrti (Posledný trest smrti bol v Albánsku vykonaný až v roku 1995 a samotný trest bol zrušený v roku 1999). Príbehy, ktoré sú tam dole opísané, pripomínajú Orwellov román 1984. Atmosféra tam bola dusivá a do toho veľmi zvláštna hudba vyvolávajúca pocit strachu a stiesnenia. Celá prehliadka je zakončená výrokom matky Terezy: „Evil settle roots when a man begins to think that he is better then others.“ (Zlo usadí korene, keď si muž začne myslieť, že je lepší ako ostatní)
Kotor, Čierna Hora
Z Tirany sa presúvam autobusom do Podgorice, odkiaľ už ide autobus priamo do mestečka Kotor, ležiaceho na brehu kotorského zálivu. Zaujímavosťou mesta sú jeho mačky, ktorých je tu naozaj dosť a sú všade. Majú tu dokonca aj svoje múzeum 🙂
Kotor – jeho historická časť, je krásne kamenné mestečko schované za mohutnými hradbami, kde sa v spleti uličiek a domov nachádza niekoľko pekných kostolíkov a katedrála. Nie je to však žiadna jednotlivosť ale Kotor ako celok, ktorý človeka očarí. Túlať sa jeho uličkami, dopriať si kávu a víno a ochutnať rybie špeciality, či miestne čierne rizoto, ktoré je zafarbené inkústom sépie a vychutnávať si jeho stredovekú atmosféru je úžasné.
Hradby, okrem toho, že obklopujú mesto sa ťahajú aj do kopcov k niekdajšej strážnej veži, odkiaľ sú krásne výhľady nielen na mesto, ale aj na samotný záliv.
Budva a Sveti Stefan
Staré mesto alebo Stari grad ako ho volajú miestni je historická časť mesta Budva, veľmi podobná Kotoru, plná kamenných domov a uličiek s príjemnými námestíčkami a kaviarňami. Dominantou je opevnená citadela, kde sa nachádza múzeum s krásnou knižnicou.
Kúsom za Starim gradom je promenáda vedúca k Morgan bay, odkiaľ je jeden z najkrajších výchľadov na mesto.
Pri návšteve Budvy sa rozhodne oplatí nájsť si čas aj na návštevu dedinky Sveti Stefan, ktorá je vzdialená len pár kilometrov od Budvy a autobusy tam jazdia pomerne často. Asi po 15 min jazdy som vystúpil na hlavnej ceste smerom do Petrovca.
V Lonely Planet sa píše, že Sveti Stefan je zrejme najväčší wow moment aký sa dá vidieť na pobreží Jadranského mora…
… a ja súhlasím. Mať čas, kúpiť si pivko a vychutnať si západ slnka s pohľadom na Sveti Stefan je rozhodne zážitok, ktorý stojí za to.
Perast
Poslednou zastávkou v rámci môjho trojdňového pobytu na jadranskom pobreží v Čiernej Hore bola šarmantná stredomorská dedinka Perast, ležiaca asi 15 km od Kotoru. Tak ako po iné rána, aj v deň môjho výletu tam, som sa zastavil v miestnej pekárničke, odkiaľ rozvoniavalo čerstvé pečivo a doprial si príjemné raňajky.
Tak ako aj iné dedinky na tomto pobreží aj Perast je postavený najmä z kameňa a jeho bielo-červený charakter, zaliaty slnkom, pôsobí veľmi stredomorsky.
Jednou z hlavných atrakcií sú dva ostrovčeky, na ktoré vás vezme hocaká loďka za päť eur. Na jednom z nich – Sveti Djordje – sa nachádza kláštor a ten je verejnosti neprístupný. Druhý – Our Lady of the Rock Island – je umelo vybudovaný ostrovček z kameňa na ktorom stojí od roku 1630 kostolík, ktorí obsahuje veľa malieb zobrazujúcich výjavy zo starého a nového zákona. Súčasťou kostolíka je aj malá galéria, v ktorej obrazoch a dielach sa skrýva mnoho príbehov. Najznámejším z nich je príbeh vyšívaného obrázka, ktorý vytvorila miestna žena, ktorá čakala na svojho manžela – námorníka dlhých 25 rokov…
Perast nemá oficiálnu zastávku. (cestou sem z Kotoru treba povedať šoférovi kam idete a on vám zastaví) A tak po tom, čo som si užil túto malebnú dedinku do sýtosti, kráčam späť k hlavnej ceste a snažím sa stopovať. Po pár minútach prichádza prekvapenie. Prázdny školský autobus mi pribrzdil. Hop on… a o pár minút neskôr na jednej z križovatiek v Kotore Hop off 🙂
Peje a Visoki Decani Monastery, Kosovo
Z Kotoru sa cez Podgoricu presúvam do Kosova, ktoré je najmladším štátom Európy, pričom svoju nezávislosť získalo v roku 1999. Po celej krajine je vidieť sochy hrdinov občianskej vojny, obvykle v nadživotnej veľkosti a často so zbraňou v jednej ruke a druhou objímajúc dieťa.
Na obed prichádzam do mesta Peje na severozápade krajiny. Hneď ako sa ubytujem, idem do neďalekej dedinky Decani, odkiaľ pešo asi dva km ku kláštoru Visoki Decani, ktorý je situovaný v krásnej prírode. Sú tu ešte umiestnené jednotky KFOR, ktoré často strážia najmä kostoly a kláštory, na ktoré sa v minulosti uskutočňovali útoky ako na náboženskú menšinu v krajine.
V tomto kostole je jedna unikátnosť. A to nástenná maľba pána Ježiša s mečom v ruke (jediná na svete), čo je odkaz na jednu stať v Biblii: „Do not assume that I have come to bring peace to the earth; I have not come to bring peace, but a sword.“ Ide prenesene o obraz toho, ako sa Ježiš snaží odťať hriech od človeka. V komornej atmosfére kostola, obklopený krásnymi maľbami som doslova hltal tieto poznatky od jedného z pomocného personálu kláštora, ktorý ma vpustil do kostola. Krásny zážitok.
Prizren
Z Peje som sa ráno presunul do ďalšieho kosovského mesta – Prizren. Ide o príjemné kompaktné mesto plné reštaurácií, ktoré sa vinie popri malej riečke. Striedajú sa tu kostolíky s mešitami a nad všetkým sa týči dominanta mesta – stará pevnosť z obdobia Byzancie odkiaľ sú krásne výhľady na celé mesto.
Skopje, Severné Macedónsko
Poslednou destináciou mojej prvej cesty po Balkáne bolo hlavné mesto Macedónska – Skopje. Jeho charakteristickou črtou je množstvo sôch, ktorých by malo byť najviac v Európe v prepočte na obyvateľa. Pre cudzinca to môže pôsobiť pekne, pre miestnych je to spojené najmä s korupciou, ktorú sprevádzala takmer každá nainštalovaná socha.
Hlavné námestie, centrum mesta, obsahuje množstvo sôch, z ktorých sú dve dominantné: socha Fillipa II a jeho syna Alexandra Veľkého, dve najvýznamnejšie osobnosti v macedónskej histórií, ktoré sa postarali o zjednotenie krajiny a následne o vybudovanie jedného z najväčších impérií v dejinách ľudstva.
Len kúsok od tohto námestia je most umelcov, na ktorom sa nachádza 34 sôch rôznych umelcov krajiny, často krát aj nevýznamných.
Celkovo ide o príjemné mesto, kde sa okrem sôch nachádza aj príjemná stará štvrť, ktorá je takmer ako jeden veľký bazár, kde môžete kúpiť suveníry, ale aj vychutnať si čerstvý burek s kyslím mliekom, či pohárik miestnej rakije, ktorú sa oplatí vyskúšať…