Srí Lanka
Srí Lanka je krajina budhizmu. Mnoho ľudí sem cestuje kvôli jej krásnym plážam, avšak pre mňa sa čaro krajiny nachádza v jej starobylých mestách ako sú Sigiriya či Dambulla a v hornatej časti krajiny po ktorej už samotná cesta ikonickým vlakom je obrovským zážitkom. Krajiny, kde rozľahlé čajové plantáže striedajú krásne výhľady na údolia.
Colombo
Colombo je hlavným mestom Srí Lanky a zároveň vstupnou bránou do tejto krajiny. Je to mesto, kde sa mixuje koloniálna architektúra, ktorú sem priviezli najmä Briti s tradičnými trhmi, ktoré sú veľmi rušné a farebné. Do tohto mixu silno vstupujú čínske investície a v meste je množstvo rozostavaných výškových budov so všade prítomnými žeriavmi.
Intermezzo – cestovanie autobusmi
Podľa mňa, je len málo krajín na svete, kde samotné presuny, či už vlakom alebo autobusom, sú tak silným kultúrnym zážitkom ako práve na Srí Lanke. Colombo má tri veľké autobusové stanice, ktoré vyzerajú skôr chaoticky ako organizovane a na každej sa nachádzajú desiatky až stovky autobusov… Tajomstvo k úspechu je jednoduché. Stačí sa spýtať kohokoľvek miestneho a ten vám zväčša ukáže kam máte ísť alebo vás dokonca k vášmu autobusu zavedie. Ja osobne som si cestovanie autobusmi veľmi obľúbil. Nikdy som nečakal viac ako 20 min. kým autobus prišiel, alebo vyrazil zo stanice. A to som čakal aj na cestách, kde som autobus takmer ani nepredpokladal. Ale vždy tam prišiel do pár minút.
Druhým dôvodom je atmosféra v samotných autobusoch. Takmer vždy sú neuveriteľne farebné, vymaľované budhistickými, či hinduistickými motívmi alebo nejakými rozprávkovými bytosťami. Do toho šofér púšťa akúsi hindu muziku. Dokonca cestou z Colomba do Dambully k nám do autobusu nastúpili dvaja muzikanti/speváci a asi 30min. hrali na harmonike a spievali tradičné srílanské piesne pre celý autobus. Doslova koncert.
Je to aj skvelé miesto na malé interakcie s domácimi. Nie všetci rozprávajú anglicky. Ak však áno, tak sa s vami radi dajú do reči. Či už o Srí Lanke alebo o vašej krajine a o vás. Pre mňa veľmi úsmevným zážitkom bolo, keď nastúpila žena s dieťaťom na rukách a v autobuse už nebolo voľné miesto. Tak som ju samozrejme pustil sadnúť. Zjavne si to všimli všetci okolo mňa a keď sa po pár ďalších zastávkach opäť uvoľnilo jedno miesto a chcela si tam sadnúť staršia pani, tak sediaci pán jej to priateľsky nedovolil a vysvetlil jej, že ja som predtým sedel a pustil som sadnúť inú pani a to miesto obsadil pre mňa. Aj som protestoval, že nech si sadne tá staršia pani. Všetko márne 😀
Budhistická kultúra sa tu prenáša aj do cestovania autobusmi. A to tak, že prvé dve miesta v autobuse su rezervované pre mníchov a mníšky. Netvrdím, že si tam nemôžete sadnúť, len ak nastúpi mních, tak miesto treba okamžite uvoľniť.
Dambulla
Dambulla je jedným z piatich starobylých miest Srí Lanky. Na nevysokom kopci, kam sa v pohode dostanete za 30min., pričom spoločnosť vám budú robiť hravé opice, sa nachádza komplex piatich jaskýň s veľkým počtom Budhov a krásnymi nástennými maľbami. Tie najstaršie sa datujú do 1. stor. pred Kristom. Tieto jaskyne boli pôvodne útočiskom kráľa Walagambu, ktorý tu strávil 14. rokov v exile. Keď sa vrátil na trón do Anuradhapury (najvýznamnejšie starobylé mesto Srí Lanky), dal tu vystavať tento nádherný skalný chrám. História tu na človeka doslova dýcha.
Sigiriya
Sigiriya je ďalším zo starobylých miest Srí Lanky, ktoré sa nachádza iba 30 min. autobusom od Dambully. Ako vždy, len čo som prišiel na autobusovú stanicu, autobus po pár minútach vyrážal. Smer Sigiriya. Táto mohutná cca 200m vysoká skala vystupujúca z okolitej rovinatej krajiny, bola už na prelome letopočtov centrom budhizmu v krajine. V tom čase tu mnísi žili veľmi jednoducho a ubytovaním im boli skalné prístrešky.
Sigiriya ako kráľovské mesto sa datuje do 5. stor. Kráľ Kasypa po tom, čo zabil svojho otca a jeho brat bol nútený utiecť do Indie, presídlil hlavné mesto ríše z Anuradhapury do Sigiriye. Svoj kráľovský palác (dnes už len základy tejto zrúcaniny) nechal vystavať práve na vrchu tejto skaly, pričom hore viedli kamenné schody. Výstup na vrchol bol strážený obrovským levom vytesaným z kameňa, pričom jeho laby sú stále zachované. Podľa legendy, návštevníci na samotnom vrchole museli prejsť tlamou zvieraťa, čo malo odstrašiť nepriateľov, ak by sa pokúšali vniknúť do paláca.
Veľmi príjemné sú už záhrady s dochovanými bazénmi, na ktoré je pekný výhľad najmä z vrcholu. Pre mňa najpozoruhodnejšou súčasťou tohto komplexu sú pôvodné nástenné maľby nahých žien asi v strednej časti skaly. Podľa miestnych išlo o konkubíny kráľa Kasypa, ktorých mal údajne až 500 a to mnohých národností naprieč Áziou. Bohužiaľ, nebolo dovolené ich fotiť. Dokonca pod hrozbou väzenia. Ide o pamiatku, ktorú si miestni veľmi strážia.
Keď som sa vrátil v ten deň zo Sigiriye do Dambully, bol som dosť hladný a na ceste rozvoniaval stánok so šiškami. Tak som si jednu kúpil. Už, už som mal pocit, že mi ju predajca ide ocukriť, ako sa patrí. On mi na ňu nasypal čili. Srí Lanka je krajinou curry a čili, nie cukru :-). Ale kto má rád indickú kuchyňu, srílanskú si tiež ľahko zamiluje. A môže skúšať rice and curry na všetky spôsoby 🙂
Kandy
Tretím starodávnym mestom, ktoré som navštívil, bolo Kandy. Toto mesto, ktorého centrum sa nachádza okolo jazera, je taktiež jedným z centier budhizmu v krajine. Nielen kvôli obrovskej soche Budhu, ktorá sa týči nad mestom a odkiaľ sú krásne výhľady naň, ale hlavne vďaka chrámu Temple of the sacred tooth, kde sa nachádza relikvia ukrývajúca budhov zub. Každý deň sa tu odohráva ceremónia, na ktorej sa zúčastňujú davy veriacich prinášajúcich často kvety ako dar pre samotného Budhu. K chrámu sa vstupuje koridorom, ktorý je bohato zdobený maľbami zobrazujúcimi práve veriacich prinášajúcich lupene kvetov. Ceremónia sa začína na prízemí, kde pred vstupom do chrámu zvuk tradičných bubnov oznamuje začiatok ceremónie. Neskôr sa veriaci presúvajú na prvé poschodie. Tam, ak majú dosť trpezlivosti a kúsok šťastia, môžu zazrieť práve danú relikviu.
Toto mesto okrem ceremónie a príjemných prechádzok okolo jazera a rušnými uličkami mesta ponúka aj príjemné kaviarne. Je to skvelé miesto na krátku zastávku na presun z oblasti starobylých miest (Ancient cities) do hornatej časti krajiny (Hill country).
Hill Country
Pre mnoho ľudí je najväčším zážitkom cestovania po hill country samotná cesta vlakom s krásnymi výhľadmi na čajové plantáže a údolia. Hill country však ponúka aj príjemnú turistiku, ktorá sa na Adams peaku mení skôr v kultúrny zážitok. A samotné čajové plantáže a výstup k Sir Thomas Lipton view bol pre mňa osobne najkrajším zážitkom celého tripu po Srí Lanke.
Dalhausie
Dalhausie je malá dedinka a zároveň dobrý štartovací bod na Adamov vrch. Keď som podvečer dorazil na homestay, dozvedel som sa, že domáci pre mňa objedná tuk-tuk na 2:30 am, aby som stihol vyšlapať na Adamov vrch pred východom slnka. Aj som sa mu snažil vysvetliť, že ja nie som ranné vtáča. Nezabralo to 🙂
Toto ubytovanie bolo kúsok ďalej od dediny situované v krásnej, miestami džungľu pripomínajúcej prírode. Po večeri bolo doslova radosťou sadnúť si von a byť obkolesený tmou a zvukom cvrčkov a iného srílanského hmyzu. Doslova mi to pripomínalo letné večery strávené u starkej v Obyciach :-). K tomu mi doniesli čierny čaj, ktorý som vylepšil kvapkou slivovice. Paráda. Netrvalo to však dlho a pobral som sa radšej do postele. Ráno ma čakalo kruté vstávanie 🙂
Adam’s peak
Adam’s peak je v danej časti Hill country najvyšší vrchol týčiaci sa stovky metrov nad okolitými kopcami a v ich obkolesení pôsobí dominantne. Ak sa chce človek dostať na vrchol, musí prekonať cca 5200 schodov, čo trvá okolo 3 hodín. Keďže ide o posvätný vrch, mnoho Srílančanov absolvuje túto púť raz ročne, pričom často tu natrafíte aj na starých ľudí, ktorým výstup často trvá celú noc. To všetko, aby sa mohli pomodliť pri chráme, v ktorom je odtlačok nohy, odkiaľ Budha vystúpil na nebesia. Naopak, podľa kresťanskej tradície sa tu nachádza stopa, ktorú tam zanechal Adam, keď bol vyhnaný z raja.
Tak či onak, samotný výstup v noci k osvetlenému vrcholu je zaujímavý. Mal som pocit, akoby som kráčal ku hviezdam a svetlá z vrcholu sa javili akoby boli vyššie ako hviezdy na nočnej oblohe. Popri tom stretávate mnoho pútnikov, ktorí sa snažia dostať na vrchol spolu s vami. Ak už ste z výstupu unavený, môžete si posedieť v jednoduchých pohostinstvách, kde vám uvaria horúci čaj či kávu.
Na samotnom vrchole, kde budete so stovkami, či tisíckami iných veriacich, môžete prejsť chrámom a uvidieť kamennú tablu pokrývajúcu posvätnú stopu Budhu (fotenie je zakázané). Pri východe slnka sa na vrchole odohráva ceremónia a modlenie spojené s odovzdávaním darov na tomto posvätnom mieste. Ako som písal na úvod, výstup je oveľa viac kultúrny zážitok ako turistika.
Intermezzo – cestovanie vlakom
Z Dalhausie som sa presunul autobusom do mesta Hutton a odtiaľ som mal namierené vlakom do Haputale, ktoré sa malo stať mojou druhou základňou na preskúmanie Hill Coutnry.
Cestovanie vlakom má svoje čaro najmä v tejto časti krajiny, keď môžete skutočne obdivovať jej krásne vrchy s horami, údolia a čajové plantáže. A to všetko v krásne pomalom tempe, aby ste si to vychutnali. Či už budete sedieť pri okne alebo v otvorených dverách vlaku, zdĺhavá cesta pri pohľade von vám zaručene ubehne rýchlo. K týmto maľebným výjavom krajiny si môžete kúpiť pražené oriešky alebo iné špeciality, ktoré vám predajcovia chodiaci vlakom zabalia do starých novín alebo niečoho čo pripomína staré žiacke zošity. Nech si objednáte čokoľvek, takmer určite to bude s chuťou chilly 🙂
Haputale
Haputale je skvelá základňa na preskúmanie okolia. Je menej turistická a z môjho pohľadu viac autentická ako blízka Ella a zároveň je z nej lepší prístup k dvom hlavným dôvodom návštevy tohto regiónu: Hortons Plain a čajové plantáže Liptonu. K tomu vás tu čaká priateľská atmosféra miestnych ľudí, nakoniec tak ako v celej krajine. Či už narazíte na školákov v školských uniformách ako kráčajú na svoju večernú hodinu angličtiny alebo miestnych obyvateľov, ktorých hanblivé úsmevy často vyústia do príjemnej konverzácie, vždy z toho máte dobrý pocit akejsi ľudskej blízkosti.
Hortons Plain – End of the World viewpoint
Hortons Plain je národný park nachádzajúci sa asi hodinu cesty tuk-tukom od Haputale. Turistika v samotným parkom je ľahká s minimálnym prevýšením. Ide skôr o šarmantnú prechádzku horskou krajinou, než o pravú horskú turistiku. Pre mňa samotného čaro tohto miesta tkvie ani nie v krásnych výhľadoch z End of the World view point, čo je 800m vysoký skalný zráz s výhľadom na okolitú krajinu, ale skôr v obyčajnom načúvaní dažďového pralesa pri prechádzaní ním a užívaní si rozľahlých horských lúk, ktorými sa prepletá riečka s vodopádom a celé to prostredie pôsobí veľmi upokojujúco.
Čajové plantáže a výstup k Sir Thomas Lipton view
Pre mňa najkrajším zážitkom zo Srí Lanky bol jednodenný výlet k Sir Thomas Lipton seat. Ráno, ktoré sa už nebezpečne blížilo k obedu, som vyrazil miestnym červeným autobusom, ktorého jedinou klimatizáciu v tropickom prostredí Srí Lanky sú otvorené okná a často aj dvere. Vyviezol som sa až do dedinky Dambatanne. Odtiaľ je to asi 8km dlhá, zväčša asfaltová cesta, ktorá sa kľukatí až k vrcholu týchto plantáží, ktoré vznikli v druhej polovici 19. stor., kedy Sir Thomas Lipton odkúpil časť pôdy na Srí Lanke, vyklčoval džungľu, ktorá sa tu nachádzala a založil svoje čajové impérium. Vďaka veľkej produkcii čaj výrazne zlacnel a stal sa prístupný aj chudobnejším obyvateľom Británie a britského impéria, keďže pôvodne si čaj mohli dovoliť iba najbohatšie vrstvy.
Táto prechádzka, či tento výstup, je úchvatný od začiatku do konca. Či už kráčate cez farebnú dedinku, ktorej každý domček má inú farbu, alebo sa pozeráte viac k vrcholu hory, pričom čajové plantáže vás obklopujú všade kam sa pozriete. Kým kráčate, stále sa obzeráte za seba, aby ste videli vždy novú a novú perspektívu a výhľad na tú krásu. Kým stúpate, stretávate kopec zberačiek čaju ako odtŕhajú vrchné lístky z čajovníkov, aby sa neskôr mohli spracovať v čajovníkovej továrni, ktorá je jedným z najväčších zamestnávateľov v okolí. Čajové lístky tu každý deň zberá až 1200 srílanských žien. Spätne si uvedomujem, že cieľom bola samotná cesta a nie výhľad až z vrcholu, aj keď ten bol krásny. Dodnes sa odtiaľ pozerá socha Sir Thomasa Liptona a ja chápem, prečo si ten pohľad odtiaľ tak zamiloval.
Národné parky Uda Walawe a Yala
Národné parky sú samostatnou kapitolou cestovania po Srí Lanke a jedným z jej hlavných lákadiel. Turisticky najvyhľadávanejším parkom je Yala, avšak zároveň aj najprepchanejším. Vidieť rad čakajúcich džípov, nie je nič nezvyčajné. To všetko preto, aby si turisti nafotili leoparda, ktorý je tu hlavným lákadlom. Mne bolo dopriate byť zaseknutý v rade džípov takmer hodinu a leoparda som aj tak nevidel :-). Pripomínalo mi to skôr hon na túto šelmu než plnohodnotné safari aké som zažil napríklad neskôr v Tanzánii, alebo neopísateľný pocit walking safari v nepálskom Chitwane.
Naproti tomu v Uda Walawe je hlavným lákadlom slon, resp. stáda slonov, ktoré tu môžete vidieť v desiatkach kusov ako sa kŕmia, ako chránia svoje mláďatá, či ako sa napájajú v jazere s rovnomenným názvom Uda Walawe. Popri tom môžete pozorovať a „pochopiť“ prečo sa vodný buvol volá vodným a vidieť ho stáť vo vode s vystrčenou hlavou, ktorú často ponorí pod hľadinu aj na viac ako minútu. Alebo krásne pávy ako vystatujú svoj majestátny chvost a lákajú samičky. A obdivovať aj špecifický zvukový doprovod, ktorý to sprevádza 🙂
Pre mňa najsilnejším zážitkom bolo pozorovať slona samca samotára z bezprostrednej blízkosti. Slony ako zvieratá vyzerali byť veľmi pokojné a človek sa pri nich cítil fajn a bezpečne. Avšak vo chvíli, keď popri našom džípe prešiel pes, ktorý sa sem zatúlal z neďalekej dediny, slon sa po ňom rozbehol až sa zem zachvela, výhražne zdvihol chobot a začal trúbiť. Mňa miklo. Pes utekal kade ľahšie 🙂
V Uda Walawe ako aj v Yale bolo aj mnoho iných živočíchov, najmä vtáky tu majú skutočne pestré zastúpenie, avšak pre mňa ten základný elementárny rozdiel vyjadrujú obrázky vyššie. Yala bolo skôr džípy a občas zvieratá, kým Uda Walawe boli zvieratá a občas džípy.
Tissa
Tissamaharama, skrátene Tissa je zaujímavým miestom a východiskovým bodom pre návštevu dvoch národných parkov: Yala a Bundala. Avšak aj samotná Tissa ponúka nevšedné prírodné divadlo – obrovské netopiere, ktoré počas dňa pokľukne visia na stromoch pri jazere Tissa Wewa a so súmrakom ich tisíce vzlietajú nad jazero. S rozpätím krídel viac ako pol metra išlo o skutočne nevšedný zážitok a kto bude v tomto meste, rozhodne by si ho nemal nechať ujsť.
Pláže
Pláže predstavujú asi primárny dôvod, prečo sa ľudia rozhodnú ísť na Srí Lanku. Keďže Srí Lanka je relatívne malý ostrov, tak krásne pláže sú tu všade. A je len na vás, či sa rozhodnete ísť tam, kde to žije alebo na miesta, kde sa môžete pohybovať po pláži a byť tam doslova sám. Ja som sa rozhodol navštíviť tri z nich, ležiace na juhu ostrova: Tangalla, Hiriketiya a Mirissa. Z trojtýždňového tripu malo ísť po skvelých dobrodružstvách o záverečný chill, ktorý som si okorenil pozorovaním veľrýb a sledovaním kladenia vajec obrovských morských korytnačiek.
Tangalle
Ak hľadáte klud, Tangalle je pre vás. Kilometre dlhé piesočné pláže, kde často nie je ani živáčka. Každých pár sto metrov plážový bar, kde sa oplatí dať si ktorúkoľvek z morských špecialít, ktoré sú vždy zaručene čerstvé a k tomu miešaný drink. Pocit ako v Karibiku sa dostaví veľmi rýchlo 🙂
Bonusom na týchto rozľahlých plážach bolo, že v noci tu korytnačky obrovské kládli svoje vajíčka. Zaujímavosťou je, že korytnačky si vždy pamätajú, kde sa narodili a v dospelosti chodia klásť vajíčka práve na tie pláže. V sprievode ochrancov prírody sme sa na pláže vydali okolo 10pm. Asi po 30 min. nočnej plážovej prechádzky sme objavili miesto, kde sa tri korytnačky obrovské tlačili na breh a svojimi plutvami/nohami začali hĺbiť jamy do piesku. Vidieť tieto prastaré stvorenia mimo mora je krásne. V ich trošku nemotornej snahe bolo cítiť obrovskú túžbu po živote, keď sme jednu z nich odprevádzali späť do mora. Ako sa kúsok po kúsku svojimi veľkými plutvami posúva po pláži stále bližšie a bližšie k moru až kým ju nezačali obmývať prvé vlnky a more si ju nevzalo späť tam kam tieto krásne živočíchy patria. Krásne.
Aby sme ich pri ich činnosti nerušili, mohlo sa používať iba červené svetlo a žiadne blesky, keďže tie korytnačky stresujú…
Hiriketiya
Hiriketiya beach bola opakom Tangalle. Malá, kompaktná pláž, kde na svoju vlnu čakali desiatky a snáď až stovky mladých surferov. Ja som sa sem presunul, aby som troška skúsil snáď aj nočný život. Krátko po ubytovaní, som vyrazil na pláž, ktorá bola vzdialená asi päť minút pešo.
Keďže pekný piesočný stred zálivu bol okupovaný surfermi, rozhodol som sa ísť si zaplávať trošku viac ku koralovitému brehu zálivu. Špatná voľba. Ani neviem ako, zrazu som z boku nohy zacítil, ako by som sa jemne šuchol o jeden z kameňov, ktoré boli vo vode. Nevadí. Veď pohoda. Po minútke, keď som cítil jemnú bolesť som vybehol na breh a videl, že mám v nohe zapichnuté akési čierne ostne. Tak som sa ich pokúsil vytiahnuť, tie sa však zalomili. Po pár minútach na lehátku som cítil, ako nie som schopný otočiť nohu v členku, resp. som ju vedel iba ľahko nakloniť, pričom to sprevádzala ostrá bolesť. To už bol moment, keď som šiel za lokálmi do miestneho baru a ukázal im nohu a vysvetlil im čo sa stalo. Dúfal som v upokojivú reakciu. Chalan nemal dobrú angličtinu, ale povedal: „not good“. A ja som si pomyslel: „what the fuck do you mean not good…“ 😀
Keď vám jed paralyzuje nohu a miestni vám povie not good a už vám nie je schopný vysvetliť či not good znamená, že to bude dobré až zajtra alebo že vám idú odrezať nohu, tak pocit zo Srí Lanky a pláže je razom not good 😀
Tak som si vzal tuk tuk a šiel na hotel, kde mi to pozrel domáci a vzal ma k lekárovi. To bol fakt zážitok. Ten sa na mňa pozrel a povedal, že tie zalomené konce ideme vybrať. Vzal ma cez čakáreň do vedľajšej, asi chirurgickej, miestnosti, ktorá bola oddelená s čakárňou iba závesom. Na podlahe dlažba a na nej piesok. Veď sme na Srí Lanke pri pláži :-). Šupol mi lokálnu anestéziu a začal sa mi vŕtať v nohe. Tie ostne majú také malé chĺpky, čo spôsobuje, že idú vybrať skutočne ťažko, takže mi pomerne dosekal nohu niečím, čo pripomínalo žiletku. Medzi tým ľudia z čakárne voľne chodili do „operačnej miestnosti“ a pozerali sa na to ako prebieha zákrok. Podaktorí to aj komentovali ako to vyzerá :-D. Doktor bol však veľmi milý a keď sa mu to podarilo vybrať, predpísal mi antibiotiká a po dvoch/troch dňoch som bol ako rybička.
Antibiotiká boli tiež bonusom. Od lekára sme šli s mojim domácim rovno do lekárne a on povedal, že mi ich vyzdvihne. Podal som mu recept, ktorý on odmietol s argumentom, veď vie, aké mi má kúpiť. Po minútke vyšiel z lekárne a podal mi šesť tabletiek v novinovom papieri, aby som ich bral po dobu troch dní dva krát denne. Fakt bonus 😀
Mirissa
Jeden deň na pláži v Herekisyia bol tak akurát a na druhý deň som sa s obviazanou nohou presunul do mestečka Mirissa. Toto bolo pre mňa ideálne miesto. Ľudí tak akurát, krásne pláže vhodné na kúpanie, všade plážové bary a takmer žiadni surferi. Našli sa tu aj príjemné kaviarne a chutné jedlo. Suverénne najkrajším zážitkom môjho trojdňového pobytu tu, bolo ranné sledovanie veľrýb z Raja and the Whales. Agentúrou, ktorá skutočne dbá o to, aby sa veľryby sledovali v súlade s medzinárodnými pravidlami sledovania veľrýb. Zároveň jeden člen posádky mal doslova fotografický kanón s pol metrovým objektívom. Vďaka tomu sme sa my ostatní, mohli sústrediť na sledovanie a nie na fotenie.
Sú dni, keď posádka lode, kde nás bolo asi 20 ľudí, objaví veľryby až po pár hodinách plavby. Nám sa ich však v to ráno podarilo nájsť už po necelej hodine plavby. Jednotlivé kusy, väčšie ako naša loď, vynárali svoje obrovské telá, z ich mohutných trupov vystrekovala voda do niekoľko metrovej výšky, aby po pár minútach zamávali svojou zadnou plutvou a opäť sa na pár minút stratili pod hladinou oceánu. Vtedy sa sledovanie hladiny začne vždy nanovo, aby ste často krát na opačnej strane lode opäť zahliadli tieto najväčšie živočíchy našej planéty ako sa vynárajú. Popri tom hravé delfíny poskakujúce pri našej lodi boli už len príjemným bonusom 🙂
Galle
poslednou zastávkou pred návratom do Colomba bolo prístavné mesto Galle, ktorého dominantou je pevnosť Galle. Tu, snáď viac ako v Colombe, je cítiť koloniálny odkaz v architektúre. Niet divu, keďže táto pevnosť bola využívaná tak Portugalcami, ako aj Holanďanmi a neskôr Britmi. Jej pekné uličky s obchodíkmi, kostolíkmi a školami, zaujímavé múzeá a galérie a Duch Hospital, v ktorej dnes sídlia obchody a reštaurácie sú obohnané mohutnými múrmi a námornými baštami odkiaľ vyrastá maják, ktorý kedysi navigoval lode do prístavu.
Srí Lanka nemá veľkolepé stavby ako Taj Mahal v Indií, Čínsky múr, či Registan v Samarkande. Krása cestovania po nej tkvie v otvorenosti voči miestnym ľuďom a ich kultúre a užívaní si každodenných drobností, pohostinnosti a dobrosrdečnosti. Pre ďalšiu inšpiráciu pozri aj aj tieto tipy zo Srí Lanky.