Do Maroka sa vraciam po troch rokoch, kedy som túto pre nás exotickú krajinu navštívil po prvýkrát. A vstupnou bránou, tak ako vtedy, bol aj tento krát Marrakesh. Hneď ako sme s rodičmi vystúpili na námestí Djama El Fna, kam sme sa presunuli z letiska, som zacítil tú známu vôňu tohto námestia, kde stánky pripravujúce čerstvé jedlo rozvoniavajú po celom námestí, miestni rozprávači rozprávajú staré príbehy a legendy a nespočet ľudí zo stánkov na vás kričí, aby ste prišli práve k nim a ochutnali ten ich ovocný džús, ktorý vám namiešajú priamo pred vami z čerstvého ovocia tak, ako si o to požiadate.
V Marrakeshi je pre mňa okrem námestia Djama El Fna a priľahlého veľkého bazáru s jeho zdanlivo nekonečnými uličkami, päť pamiatok, ktoré sa oplatí vidieť: palác Bahia, Badi palace, Dar es Saad, teologická univerzita Ben Youssef Madrasa a múzeum fotografie Maison de la photographie. Samotným zážitkom je už aj hľadanie týchto pamiatok spleťou uličiek, kde je tak ľahké sa stratiť a po pár minútach sa opäť nájsť :-). Uličiek, kde vám vône korenín navodia dojem orientu… Podaktorým z týchto pamiatkok som sa povenoval už v predchádzajúcom blogu Maroko (2015), preto tu opíšem najmä to, čo nebolo spomínané v predchádzajúcom blogu.
Palác Bahia je skvelou prvou zastávkou pri poznávaní mesta, pomerne ľahko dostupnou z námestia Djama El Fna. Zároveň tento palác predstavuje vrchol marockej architektúry a jeho stropy vyrezávané z dreva sú dych berúce. Človek na ne dokáže pozerať hodnú chvíľu s otvorenými ústami a jednoducho sa kochať ich krásou. Pred troma rokmi bol tento palác dostupný iba z časti, kvôli vtedy prebiehajúcej rekonštrukcii a tak som bol rád, že tento raz sme si ho mohli vychutnať v plnej kráse s jeho letnými aj zimnými izbami, námestíčkami a záhradami.
Neďaleko od paláca Bahia, je aj palác Badi, ktorý je dnes skôr zrúcaninou ako palácom. Bol pôvodne postavený v 16. stor., kedy slúžil sultánovi na usporadúvanie festivalov, kde zabával ambasádorov z iných krajín a kde riešil štátne záležitosti. Avšak už v 17. stor. bol mramor z tohto paláca odstránený a znova použitý na výstavbu paláca v Mekense. Dnes sa už dá iba predstavovať, ako tento palác mohol vyzerať na základe zdobenia hrobiek dynasite Saadian, ktoré sa nachádzajú v jeho blízkosti. Jednoducho krásne.
Už som spomínal, že Marrakesh, to nie sú iba paláce a pamiatky, ale aj jeho farebné uličky s kaviarničkami a čajovňami, kde muži sedia popíjajúc kávu alebo silný mätový čaj a často len mlčky pozorujú ruch ulice.
Sidi Ifni
Toto mestečko, vzdialené asi 8 hodín autobusom južne od Marrakeshu, leží na pobreží Atlantického oceánu. Pohľady a prechádzky medzi jeho bielo-modrými domčekmi vytvárajú atmosféru rybárskej dediny, pričom na neďalekom kopci dominuje pevnosť ako vystrihnutá z námorných bitiek z čias admirála Nelsona.
Toto mestečko patrilo pôvodne Španielom, ktorí si tu aj dlho zachovali svoj vplyv na región. Je to poznať aj podľa architektúry. Pôvodný kostol, španielsky konzulát, či kráľovský palác majú zvláštne ošumelú atmosféru. Dominantou centra je terasovitá kolonáda, kde si môžete v pokoji vychutnať šálku kávy alebo čaju, ak už cítite, že túlania sa mestom na dnes stačilo. A to všetko v príjemnom tieni slnečníkov a za zvuku lámucich sa vĺn Atlantiku s výhľadom na nekonečný oceán.
Neďaleko Sidi Ifni sa nachádza pláž Legzira Plage, ktorej dominantou je obrovský skalný previs, resp. prechod cez mohutnú červenú skalu zasahujúcu až do mora. Je to prírodný div, ktorý pôsobí doslova hypnotizujúco a človek tu ľahko dokáže stráviť aj niekoľko hodín.
Dostať sa na pláž je jednoduché. Zo Sidi Ifni sem chodia zdielané Grand Taxis. Keď sme sa však pri západe slnka chceli vrátiť späť, tak sme zistili, že tam na nás žiadne taxíky nečakajú a miestni nám poradili ísť k hlavnej ceste a stopovať. Ja som naposledy stopoval, keď som sa ako študent na brigáde v Nemecku snažil dostať do Amsterdamu. A teda nevyšlo mi to 🙂
A tentoraz som tam nebol sám, ale s rodičmi. Rodinka na stope :-). Našťastie Maročania sú veľmi nápomocní a po pár minútach sme sa už viezli do nového mesta Sidi Ifni. Plný eufórie ako to fajn ide, sme v novom meste stopli ďalšie auto, ktoré nás vzalo do starého mesta k našej obľúbenej reštaurácií, keďže bol čas večere 🙂
Jedlo v Maroku je špeciálna kapitola. Ako pri všetkých prímorských mestečkách aj dedinách, ochutnať morské špeciality bolo stávkou na istotu. V podstate sa nedalo neochutnať rybací tajine, či dobrú rybaciu paellu.
Agadir
Ďalšou zastávkou bolo mesto Agadir. Táto obľúbená destinácia je vyhľadávaným miestom klasických dovolenkárov vďaka vybudovaným rezortom priamo pri pláži, peknou pešou promenádou, dobrým reštauráciám a krásnemu západu slnka…
Taroudannt
Toto niekdajšie hlavné mesto dynasite Saadian je nazývané aj malý Marrakesh. Je to pre jeho atmosféru a ruch úzkych uličiek, trhy s čerstvou zeleninou, rybami, či obchodíky s kožou, oblečením a suvenírmi. Nechýbajú ani námestíčka, kde ruch ožíva najmä pri západe slnka. A toto všetko sa ukrýva v medine za mohutnými hradbami tohto mestečka…
Ako je zrejmé z popisu, Maroko má mnoho krásnych pamiatok. Atmosféra jeho miest je výnimočná a jedinečná a jeho národné jedlá ako kuskus a tajine vedia v miestnych reštauráciách pripraviť na mnoho vynikajúcich spôsobov. Čo je však prekvapivo vynikajúce a čo si uvedomujem až spätne sú príjemné raňajky. Takmer vždy ide o chrumkavú francúzsku bagetku, maslo a džem. Či už marhuľový, jahodový alebo figový. Znie to obyčajne, ale veľa krát je to podávané na roof top terasách, odkiaľ máte krásny výhľad na panorámu mesta s prvými rannými lúčmi slnka. A ak máte so sebou ľudí, ktorých máte radi a v duši pohodovú, dovolenkovú atmosféru, tak potom takéto jednoduché raňajky sú skvelým začiatkom každého dňa.
Stačí len kúpiť letenku a vyraziť preskúmať Maroko 😉